Pád do oblakov
V jemnom vánku sa kymácala koruna košatého stromu. Slnko už dávno zapadlo a obloha mala atramentovo modrú farbu. Napriek tomu bolo dosť teplo. Krajinou sa rozprestieralo ticho, narúšané iba šumom listov. Veď aký blázon by robil krik na cintoríne?
V doľanoch majú vskutku malebný, starý cintorín. S kaplnkou, na kopci, stredne ďaleko od dediny. Veľa chalanov sem cez deň chodí fajčiť, ale sú to iba toxikomanské mozgy. Väčšinou ostávajú nižšie pri skalke, kdežto cintorín s kaplnkou je až úplne hore. Pre veľkú výšku sem chodí málo ľudí a výnimočne. O takomto neskorom čase by si tu nikoho nenašiel. No, povedzme radšej nikoho normálneho.
Na jednom hrobe z bieleho kameňa ležal, opretý o kamennú tabuľu, chalan. Mal tmavé vlasy a bol celý v čiernom. Odhadovo mohol mať tak devätnásť. Ležal tam a díval sa na dýku v červenom púzdre, ktorú držal v ľavej ruke. Jeho pohľad prezrádzali len smútok a beznádej. Po chvíli zdvihol oči:
,,Nie je pekne? Všetci hovoria, že dnes je pekne. Že prichádza leto a oteplúva sa. No ja to teplo už necítim. Necítim ho úplne. Prepáč, asi to znie ako z nepodareného Hamleta, ale nič lepšie ma v tejto chvíli nenapadá. Niekedy si ľudia proste vytvoria svoj oblak a v ňom sú. Tí, čo tak nespravia prídu o rozum. To sa mi teraz stalo.
Ale prepáč, nechcem ťa desiť hneď od začiatku. Najlepšie bude keď sa predstavím. Nie menom, mená sú aj tak nepodstatné. Ľudia si ich môžu vymýšľať, prerábať, meniť, presne ako masky. Nie že by masky neboli dôležité, ale nie je mojou úlohou objasniť to. Aj tak bytosť nehovorí všetko, lež vyberá zo života tie najpodstatnejšie myšlienky. A v konečnom dôsledku, život povie vždy najviac, preto sa predstavím životom. Moji rodičia sú obaja analytici, mám tiež brata. Ja som ich nadanie na matiku nezdedil, on áno. Možno aj preto ma časom začali akosi odsúvať na vedľajšiu koľaj. Nie že by sa o mňa nestarali, ale nevenujú mi až takú pozornosť. A ja sa nevnucujem. Ani v škole som nemal a nemám veľa priateľov. Som celkovo uzavretá osoba. Nesťažujem sa. Na to, aby ste skutočne pochopili zmysel knihy musíte aspoň raz zažiť pravú samotu. Knihomol vie, o čom hovorím. Bol som sám, citovo nezávislý na nikom, možno okrem mojich rodičov, a bolo mi dobre. Neexistovali pre mňa iní ľudia než tí s ktorými som sa bavil skrze knihy. Teraz som mierne v rozpakoch. Na jednej strane preklínam sám seba, no na druhej strane neľutujem že sa to stalo.
Na ten deň si spomínam celkom presne. Znova som sa pohádal z mojim rozmaznaným bratom. Rodičia mu dali ako vždy za pravdu.Veru veľa nechýbalo a otrieskal by som mu hlavu o stenu ľavou stranou. Žiaľ, nestalo sa. Preto som musel ísť na jediné normálne miesto, do knižnice. Pri príchode som pozdravil pani knihovníčku. Postaršiu, usmievavú, striebrovlasú pani s okuliarmi ktorá má vždy pre každého milé slovo. Aj keď budúcnosť kníh a knižníc vidí dosť cynicky. Zdvihla hlavu, venovala mi pokojný úsmev, no vzápätí sa opäť vrátila k písaniu čohosi, čo som pre lampu,ktorá bola položená na stole, nevidel.
Nemal som náladu prezerať si osadenstvo knižnice. Potreboval som rýchlo vybiť svoj hnev. Najlepšie v nejakej "mlynčekovej" knihe. Preto som hneď zamieril k regálu s písmenom Č. Myslím že najlepšie na surové vybitie hnevu sú knihy Juraja Červenáka. Hlavne z jeho rannej tvorby. Hľadal som špecifickú zbierku poviedok s názvom Vojna s besmi. Moje prsty blúdili po polici ako zlodej po trezore, keď sa pokúša nájsť zámok, no márne. Nakoniec som si len a polohlasne vzdychol: ,,Asi si ju niekto požičal." Prešiel som teda pod písmeno P, vybral knihu a usadil sa za najbližší stolík.
Čítal som už hodnú chvíľu, keď mi niekto na otvorené stránky položil knihu s názvom Vojna s besmi. Zdvihol som zrak. Predomnou stálo čiernovlasé, modrooké dievča. ,,Máš dobrý vkus" usmiala sa. ,,Na tejto knihe je úžasné to, že historické kulisy a fabulická agresívnosť ťa úplne vcucnú do príbehu. Príjemné čítanie!" a zmizla za policami. Asi dve minúty som čumel do prázdna. Dievča, približne v mojom veku použilo odborný poetický výraz literárnych kritikov! Podobné slová u mojej generácie sú asi tak pravdepodobné ako domnienka, že na celom území sahary bude o rok dažďový prales. Hoci som introvert, toto mi nedalo pokoj. Síce som sa snažil ďalej čítať, ale už to nešlo. Nedokázal som sa sústrediť. Po chvíli som to vzdal, zavrel knihu a išiel ju nájsť.
Práve takto to začalo. Zistil som, že ju baví literatúra - história, hry a filmy. Začali sme sa stretávať, najprv v knižnici potom vonku, nakoniec tu. Na cintoríne. Viem, je to čudné, ale má to svoje dôvody. Hlavne kvôli rodičom a bratovi, ktorý by si z mojej novej kamarátky mohli vyvodiť neblahé závery. Taktiež pochybujem, že by nás brat nechal na pokoji. A na naše stretnutia sme potrebovali ticho. Naše dialógy sa vôbec nepodobali dialógom teenagerov. Dokázali sme sa o literatúre, filmoch, hrách a filozofických problémoch ( zmysel života, Ja, existenčný paradox, problém krásy... ) celé hodiny. Dokonca sme diskutovali o našej tvorbe, keď som zistil že píše. Navzájom sme si požičiavali knihy a niekedy sme sa stretávali len kvôli tomu, aby sme mohli spoločne pokojne čítať. Viem na čo teraz myslíte, ale nenazval by som to chodením, ani láskou. Nie že by nebola pekná, no obaja sme mali zložité osobnosti. Naviac obaja sme boli zástancovia takzvanej psychoizolačnej teórie. To jest, že podstatné sú len myšlienky na úkor osobného fyzického kontaktu. ,,No vážne? Tak prečo sa potom..." Ehm prepáč, udržať sa pri rozume je čím ďalej tým ťažšie. Nie že by to niekedy bolo extra ľahké. My, osoby ktoré tvoria, sme na hranici reality a šialenstva. A nie len my. Vlastne každý kto si zo svojho záujmu otvorí nejakú beletriu, číta ju preto aby zažil niečo čo je v každodennej realite buď nemožné alebo krajne výnimočné. Takto sa z fantasy sveta stáva oblak do ktorého nasadnete a ktorý vás vezme preč. Preč do nekonečna písmen. A vy ste voči tomu bezmocný. Vaša myseľ je plne pod kontrolou autora, ktorý daný oblak vytvoril. Ale to ešte nie je to najhoršie. Tie oblaky bývajú myšlienkovo častokrát prepojené z realitou. Ak ste skúsený oblakojazdec všimnete si to. Takto vám postupne prestane realita chýbať. No úplne najhoršie je to vtedy, keď viete sami tie oblaky tvoriť. Môžete si ho spraviť kdekoľvek a z čohokoľvek. Môžu byť také, aké si len pomyslíte. A prečo žiť nedokonalú realitu keď si môžete spraviť vlastný, dokonalý, bezčasý oblak a v ňom všetko? Preto je tak ťažké odolať fantázií. Čo sa týka nočnej, tak tej dvojnásobne. A hoci realita predpokladá nerealitu a nerealita sa v istom slova zmysle zakladá na realite, tieto vesmíry sú tak odlišné, ako čierna a biela. Nie je to smiešne? Existovať tak blízko seba, byť na sebe prakticky závislý... a byť úplne inými? Z toho vyplýva že tí, ktorý majú talent tieto oblaky tvoriť sú nutne rozdvojený, kedže aj tieto vesmíry sú úplne iné. A predsa temer rovnaké. Niektorí z tým bytostne bojujú, niektorí to proste prijímu. Osobne si však myslím, že nikto v tejto rozdvojenosti nevydrží dlho. Nie pretože by nemal silu, ale preto, že vonkajšie okolnosti ho časom pritiahnu úplne do reality alebo mimo ňu. Tak ako nakoniec mňa.
Bola to ostrá rana. V deň mojich narodenín. No nie je tá realita zábavnou iróniou? Je piatok. Priznám sa, že som sa na nič tak netešil ako keď už vypadnem zo školy a pôjdem sa sem stretnúť s ňou. Doma som si vytiahol z chladničky maslo, z chlebárne chlieb rýchlo som sa najedol a utekal som na cintorín. Z mojej izby som si zobral dve poviedkové zbierky: Farby strachu, Kameň a krv. Vložil ich do ruksaku. Sľúbil som, že tentokrát prinesiem niečo slovenského.
Keď som prišiel už ma čakala sediac na jednom hrobe. Vstala:
,,Ahoj, niečo pre teba mám" povedala a spoza chrbta vytiahla dýku v červenom púzdre a podávala mi ju. Pamätám, že som sa v údive zmohol len na: ,,A to za čo?"
,,Máš predsa narodeniny" usmiala sa: ,,neboj nie je otrávená."
,,Nie, ale môže byť ohnivá" povedal som z úsmevom a zobral si ju. Malinko som ju povytiahol z púzdra. Čepeľ bola tenká, ale široká a hladká. Skúsil som ju palcom.
,,Je ostrá" divil som sa mierne prekvapene.
,,Nikdy nevieš, čo sa môže prihodiť. Čo ak si ťa cestou odtiaľto vystriehnu nejaký templári z Absterga?" žmurkla.
Musel som sa zasmiať: ,,Pravda. Tak teda veľmi pekne ďakujem!"
Mávla rukou: ,,Niet začo. Máš tu tie knihy? Možno že by som si ich potom požičala."
,,Jasné!" Zhodil som ruksak do trávy a vytiahol dve knihy. Sadli sme si vedľa seba. Ja som začal čítať. Striedali sme sa každé dve strany. Zabralo nám to kopu času, no z každej zbierky sme stihli prečítať len tri poviedky. Medzitým sme sa totižto trochu rozprávali. Konečne som našiel odvahu spýtať sa na jej rodičov. Túto tému nikdy nespomínala. Myslel som si, že musí byť na tom podobne ako ja. Omyl. Mala to oveľa horšie. Z toho dôvodu hovorila veľmi málo a úsečne. Jej mama učí na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Česku, preto nie je moc často doma. Žije s otcom, profesionálnym policajtom, no ten má problémy s alkoholom. Keď to hovorila, oči jej akosi zhasli. Uistil som ju, že ani ja to nemám doma moc ružové. Povedal som jej o mojich rodičoch, rozmaznanom bratovi i ich negatívnemu pohľadu na humanitné vedy. Tým sa jej podstatne zlepšila nálada a plynule sme prešli k diskusií o knihe Farby strachu. Ani jeden z nás nemal očividne chuť riešiť reálny život. Tak nám rýchlo ubehol čas. Okolo šiestej sa ospravedlnila, že musí ísť. Ponúkol som sa, že ju doprovodím. Až teraz mi totiž docvaklo ako dlho sa poznáme, ale ja aj tak neviem kde býva. No ona odmietla. Prepáč, ale presný dôvod si následkom nasledujúcich udalostí nepamätám."
Síce odmietla, no ja som ju aj tak potajomky sledoval až k jednej bielo červenej bytovke. V niektorých oknách sa už svietilo. Skryl som sa za neďaleký strom aby som mal lepší výhľad. Videl som ako ide ku vchodovým dverám. Z nich v tej chvíli vyšiel statný štyridsiatník a zastúpil jej cestu. Na sebe mal rifle s čiernym opaskom a mokrú kockovanú košeľu. Pri boku mal púzdro so zbraňou. Jeho pohľad vyzeral temer neprítomne.
,,Kde si bolo dievčisko sprosté?! Vlastného otca nechať hladovať! Však ja ťa naučím móresom!!"
Ešte než stihla otvoriť ústa, vytiahol na ňu zbraň a tresol ju pažbou po tvári až jej vytiekla krv. Potom znovu a znovu. Na štvrtý úder mu vo vzduchu chytila ruku. Snažila sa ho pretlačiť. On sa len usmial a trhol zbraňou prudko nadol.
Ozvala sa rana.
Niekedy si nie je ťažké zameniť realitu z nočnou morou. Spadla na zem a z brucha sa jej začala valiť krv. Pohľad mala neprítomný. Opilec nad ňou prepukol hrdelním smiechom: ,,No čo dcérenka, došli ti sily? Vidíš že odporovať je len na tvoju škodu. Tak pohni tým svojim lenivým zadkom a dones mi večeru! Hneď! Hýb sa! Hýb sa, hýb sa!" kričal a začal do nej kopať.
Môj mozog zlyhal. Vytiahol som spod riflí dýku a vytasil ju. Niekoľkými rýchlymi krokmi som prekonal tú malú vzdialenosť medzi stromom a vchodom.Opilec sa síce ťarbavo otočil doprava, ale už videl iba moje oči tesne predtým ako mu dýka prešla hrdlom. Namiesto výkriku z neho vyšlo len zachrčanie a po brade mu stiekli pramienky krvi. Pustil som dýku a celé telo padlo na zem, zmietajúc' sa v posledných kŕčoch. No už bez mojej pozornosti. Kľakol som si k nej: ,,Nie! Nie prosím, nezomieraj!" Dal som jej ukazovák pod nos, nič. Ani na krku. Sklonil som hlavu a po tvári mi stiekli dve slzy. ,,To nie, nie, nie nie to nie je pravda, to nie je pravda, to nie je pravda to nie je..." opakoval som ako v nejakom záchvate. Jemne som jej prešiel rukou po blednúcej tvári a zavrel oči. Len som tam kľačal a zo slzami v očiach hľadel na ňu. Na jedinú ktorá ma pochopila, ktorá mi rozumela, ktorá ma mala úprimne rada. A ktorá je preč. Okrem nej ma tu už nikto nechápe a nepochopí. Nikdy. Budem navždy sám s knihami, opäť. Prečo len nikto nenapísal knihu o nej? Jej duša by nepochybne dávala stránkam mesačný svit. Ale nie. Najväčší umelecký skvost rozbili. Bez hanby. Bez mihnutia oka. Pre nič. Typický ľudia. Typická spoločnosť - ktorá nevie vnímať hĺbku. Mohol by som ja skúsiť niečo... Nie. Nepoznal som ju až tak dobre. Bol by to len črep celkového obrazu. Márna snaha. Márny život. Vanitas vanitatum, to je môj život odteraz.
Takéto myšlienkové pochody neboli príjemné, ale ani nepríjemné. Boli len čisto pravdivé. Nahol som sa k nej a do ucha jej šepol: ,,Vidíme sa." Potom som vstal, vytiahol dýku tomu opilcovi z hrdla a krv utrel do jeho košele. Následne som utiekol.
Samozrejme, ťahalo ma to na jediné miesto. Na cintorín. Už sa zmrákalo a obloha bola atramentovo modrá. Celú cestu som bežal so slzami v očiach. Keď som dobehol až na kopec, zmorený žiaľom a šprintom som klesol na najbližší hrob. Nadomnou bola zvečernievajúca sa, hustooblačná obloha. Mraky už pomaly menili farbu z bielej na sivú. Zaujímavé, pomyslel som si: sú tak blízko a zároveň tak ďaleko. Skoro ako naše túžby a sny. A čo tam hore vlastne robia? Kam to stále cestujú? Kam sa to stále náhlia? Prečo menia svoj tvar? Kvôli rozmarom, nerozhodnosti, nestabilnosti? Pozerajú sa na nás, ako žijeme, alebo si len tak žijú svoj neživot oddelení od našich malicherných starostí? Ťažké to otázky. Nevadí, hlavne že sa pozerajú. A viem, že tam niekde za nimi si. Hoci by som mal aj celú oblohu spáliť, prisahám že budem s tebou. Už navždy. Môžeme si dočítať všetky Farby strachu.
Posadil som sa a pozrel sa na zatasenú dýku. No nie je to irónia? Práve zhasnú dva životy a nikto nevie ako, kedy prečo. Vážne že nikto? Však mám poslucháčov. Áno, áno - koniec koncov je to pravda. Tak vieš čo? Poviem to aspoň tebe pomyslel som si. Zdvihol oči a začal rozprávať.
-xx-
,,Ďakujem ti, že si ma vypočul. Veľmi si to vážim" povedal som smerom ku náhrobnému kameňu oproti, obnažujúc' čepeľ dýky. ,,Človek je vo svojej pýche veľmi vysoko než aby sa staral o niečo tak bezcenné ako sú ostatný" následne som sklonil hlavu a zavrel oči. Sotva šeptom som prehovoril: ,,Prepáč, že som zabudol tvoje pozemské meno, no viem že to nikdy nebolo to pravé. Nikdy si to nebola Ty v podstate. Mená sú častokrát maskami, aj toto bolo len maskou pre povrchných. Nie je dôležité si ho pamätať. Ale ja som ťa videl. Skutočnú. Prirodzenú. Dokonalú. A poznám ťa, poznám tvoje pravé meno. Meno, ktoré na prvý pohľad v našej obmedzenej reči nedáva zmysel. A nakoniec, ono vždy dáva zmysel len tým, ktorí padli - alebo už padajú. A ja ho poviem ako pozvánku všetkým, ktorí chcú poznať priepasti slova." S týmito slovami som si vyhrnul rukáv a priložil nôž na kožu.
Pán Bajza má päťdesiatosem rokov. Predminulý rok mu zomrela manželka. Napriek svojmu pokročilému veku vždy dvadsiateho júna výjde na kopec aby jej zagratuloval k narodeninám, doniesol kvety a porozprával sa. Je to koniec koncov aj dobré cvičenie. Tentokrát ho však pri hrobe jeho životnej lásky čakal pohľad, ktorý ho bude desiť nemálo nocí.
Na hrobe jeho partnerky ležal čiernovlasý mladík s podrezaným hrdlom a dorezanou, pravou, rukou. Hrob, vlasy aj čierne oblečenie bolo celé od krvi, ktorá pretekala z kamennej dosky na trávu. Ale to nebolo všetko. Na náhrobku bolo tmavočerveným kostrbatým písmom napísané slovo:
NOCRATE
Dalo sa to čítať?
Neboli nájdené žiadne príspevky.