Polaris

Rozkoš textu. Hráme sa s niečím, čo má stálu štruktúru a predsa sa to nekonečne mení; ako šach.

A pre niektorých úchylákov je text telom.

-Roland Barthes

 

Práve som dokončoval náčrt 3D štruktúry holografického členku, keď sa mojou malou izbietkou z betónových panelov rozľahnú xenometálové riffy Only Thing They Fear Is You - Doom: Judas's Bane OST.

To už? Ten čas pri práci ale letí...  pomyslel som si. Položil som stilus a vypol holotablet. Obrys šedého androgýnneho tela uprostred červeného editovacieho prostredia zhasol a moja izba sa ponorila do tmy. Nie, že by ma to trápilo, bola dosť malá na to, aby som sa aj takmer poslepiačky s kolieskovou stoličkou otočil a prikopal sa z nohami k virtuovizoru. Nebol som však úplne presný, moja hlava pristála na bočnej hrane. Chvíľu som šťavnato nadával, že tak mi treba idiotovi, bez svetla. To bol jeden z mojich večných nedostatkov: moje oči a pokožka nevedeli vystáť takmer, žiadne svetlo, okrem elektronickej RainRGB žiary, virtuovizorov a holotabletov. Vtip bol v tom, že ani tvorba Virtuoavatarov či kontentu pre virtuodimenzie v tomto území nevynášala dostatočne na to, aby som si mohol dovoliť či už konštantne zapnutý holotablet alebo izbu s oknami. 

 

Ťažko som si povzdychol a opatrne som sa narovnal, pomaly šmatrajúc okolo seba, až som sa úspešne stoličkou posunul pod virtuovizor a dal oči do okuprilby. Hneď ako prístroj zaregistroval moju tvárovú pokožku, zapol sa a mňa osvietilo červené svetlo s logom jednej  z tých milión korporácií, ktoré sa tvária, že im záleží na blahu subjektov a ľudí, ktorých spravujú. Cítil som, ako sa mi prísavky prisali skrze oblečenie na všetky podstatné miesta. Virtuovizor bol veľmi tažkopádnym zariadením na prenos do superdialnice obrazov, ale ak ste náhodou nemali v krypto peňaženke prebytočné tisíce na celotelový suit s kompaktným okulusom, virtuovizor bol jedinou nádejou na kvalitnejší celotelový zážitok. Netrvalo dlho a moje vedomie bolo prenesené do dlhej chodby plnej šatníkov. Povzdychol som si. 

Skvelé, ani pred rande nedokážeš zadržať melanchóliu a úzkosť, hm?

 

Výber fyzičky netrval dlho. Nebol som teraz v nálade hrať sa s tým ďalšie tri hodiny, nuž som zvolil takpovediac klasiku. Kratšie, výrazne tmavohnedé vlasy, ktoré išli až do plnej čiernej, jasnočervené dúhovky s ohnivooražovým prsteňcom po okrajoch a postavu stavanú na hybnosť a výdrž. O virochranách a podobne netreba ani hovoriť, hackeri sa často škádlia. Nechápem, čo väčšina príslušníkov môjho rodu a aj iných vidí na svalnatých rambo telách, ktoré sa bežne prechádzali po virdimenziách. Na parkúr i sebaobranu vám kľudne stačilo atletické telo a nemuseli ste vyzerať ako chodiaca hora mäsa. 

Väčší problém sa ukázalo byť oblečenie, aj keď to sprvu tak nevyzeralo. Na väčšinu týchto príležitostí si bez rozmýšľania dáte džínsy, čierne mokasíny a opasok so striebornou prackou. Orieškom sa ukázala byť košeľa, nad jej farbou som rozmýšľal snáď hodiny, kontemplujúc' jej farbu. Do úvahy prichádzala vojenská zelená, čierna, strieborná, škoricovo-hnedá či olejová modrá. Nakoniec som s hnevom na seba nahral klasickú vinovo červenú košeľu a pre ozvláštnenie jej dal rovnako strieborné zapínanie, aké bolo na opasku. Áno, nič nové, ani originálne, ale aspoň mi to ladí k očiam. 

Pre postmodernu a súčasnosť je originalita aj tak mŕtva, utešoval som sa v myšlienkach. 

 

Po vytvorení serveru sa naskytla ďalšia otázka: akú mapu vytvoriť? Táto mi však netrvala nejak zvlášť dlho, pretože som si spomenul na to, že keď sa to tak vezme, človek by mal žiť v záhrade. Nie len že bola táto myšlienka veľmi rozšírená v mytológiách a náboženstve, vôbec záhrady pôsobili divne pokojným dojmom. To sa hodí v dnešnej hektickej dobe. Nuž som zdvihol ruky a začal tvoriť na bielych textúrach husté koberce trávy, pevné listnaté stromy, kríky, háje  a zátišia pre zver a vtákov. Sem tam som pridal mramorovú sochu kentaura, dryády či tieflinga. Stratené civilizácie boli tak trochu mojou slabosťou. Na konci a zároveň začiatku mapy som spravil veľký oceán. Vlny vystupovali  zdanlivo z nekonečna a trieštili sa o trávnaté brehy. So spokojným pousmiatím som si za počasie a časť dňa zvolil teplú, hviezdnu noc so splnom. Pomaly som sa zniesol dole zo vzduchu, vizul si mokasíny, čupol som si a sledoval scenériu, ktorú som vytvoril, stratený čiastočne v myšlienkach, čiastočne v kráse striebra mesiaca a hviezd, odrážajúcich sa na temnej vode. 

 

Príde vôbec? Áno, spider-net runnerom sa darilo, konflikt MoskCorp s Ukru Holdings ohľadom ťažby zamrzol keď začali MoskCorp pravidelne mrznúť komunikácie a minule sa nám dokonca podarilo otvoriť Washingtonské Virdatabázy TeslaTech, vytiahnuť záznamy o štvrtej gulfskej vojne, ktorá sa samozrejme nestala, a zverejniť ich. Tento môj geniálny nápad ju a niekoľko našich skoro usmažil na ohnivých stenách, ak by som ich o fúz nevytiahol, sám v dôsledku obstojne obhorený. Stačilo mi minimálne na pol roka. Už nepoleziem do žiadnej super zabezpečenej databázy! Aj tak mám dosť zákazníkov na design avatarov... Ako vlastne vyriešim to neónové obočie pre Art3mis?

 

Stratený v týchto myšlienkach som si ani neuvedomil, že sa k serveru pripojil nový duch. Všimol som si ju, až keď vystupovala z tmavých vĺn. Takmer som ju nevidel, pretože z diaľky takmer úplne splývala s tmou. Takmer. Od pliec a končekov prstov na nohách sa jej smerom k lonu vinuli detailné neónové tetovania vzájomne prepletených hadov, viničov a čepelí. S istotou som ju zaregistroval, až keď ku mne prišla na pár krokov. Usmial som sa a otvoril ústa na pozdrav, ale k slovám nedošlo. Jej pôvab a ladnosť krásnych pohybov mi ich sfúkli s úst. Výrazne sa uškrnula a posledných pár krokov sa akoby mimochodom zatočila. Jej dlhé, čierne vlasy ju zahalili ako sukňa. Na sekundu som na jej chrbte zazrel veľké Y tiahnúce sa od pliec až ku koncu chrbta, do ktorého sa zbiehali všetky čepele, hady a viniče. Prišla ku mne a čupla si predomnou tak, že aj napriek noci som videl viac než dosť. Naklonila hlavu, vystrela ruku, jemne mi pohladila líce a s uškrnom sa mi začala hrať s límcom mojej košele: „Zdravím, máš sa?“

 

„P-Polaris? Ja... Čo... Čo je to za avatar? Čo to má znamenať?“ vyjachtal som. Čakal som ju hej,ale nie takto. A nevedel som ako reagovať.

„Minule nám trochu podkúrili. A mne je ešte stále celkom teplo, nuž som sa chcela poďakovať za záchranu. Nemôžem snáď? Vadí ti to?“ ostentatívne ohrnula peru a hodila veľké mačacie oči. Bolo by to možno aj vtipné, ak by  jej oči neboli hlboko oranžovo-ohnivé supernovy, prepaľujúce sa mi kamsi do mozgu. A nielen to, z jej tela sálala veľmi nastojčivá túžba, čo samozrejme zodpovedalo aj výber avatara. Šok som čiastočne zahnal hlbokým nádychom, zasmial som sa a venoval Polaris úsmev. „Mala si povedať skôr, pripravil by som si príhodnejší model. Nie som si istý, či ťa tento dokáže dostatočne potešiť” pohladil som ju po vlasoch, skĺzol na líce a jemne ukazovákom opísal jej pootvorené pery, ktoré splývali s jej výrazne  čiernou pokožkou. 

 

Uškrnula sa a vrhla sa na mňa. Nechal som sa zvaliť do trávy a unášať rýchlosťou a vášnivosťou nášho bozkávania. Jej prsty jemne kĺzali po látke mojej košele a v kontraste s až zbesilym tempom našich pier mi pomaly a starostlivo rozopínali košeľu. Zručnosť s akou sa aj na slepo pohybovali prezrádzala, že to nerobí prvýkrát. Moje ruky sa medzitým tiež vydali na prieskum tmavých oceánov tela Polaris. Jemne kĺzali od šije cez veľké Y na chrbte až po zadok, ktorého tvar opísali. Neodolal som a jemne ju zaň stisol. 

,,Mmmmm"  zatiahla laškovne do nášho bozku a uškrnula sa. Ešte raz sa obtrela perami o moje a následne pokračovala  nižšie, cez môj krk a obnaženú hruď. Zavrel som oči a užíval si dotyk jej hebkých pier na mojej pokožke. Opasok išiel rýchlo a spodok mi doslova zorvala dychtivosťou. Hlad s akým si ma olízala a vzala do úst, spôsobil, že som sa celý napol a veľmi hlasno slastne vydýchol. Samozrejme, už prítomnosť Polaris v tak dráždivom avatarovi spôsobila, že si ma nemusela príliš pripravovať. Ako však prišla na štyroch opäť nadomňa a chcela nasadnúť, otvoril som oči, chytil ju za boky a švihom šmaril vedľa seba do trávy. Nečakala to, takže moment šoku mi dovolil dostať sa nad ňu. Vášnivo som začal ňomať perami jej ucho a krk, postupujúc'  nižšie. Začala sa smiať a prstami sa mi hrala s vlasmi ako som jej bozkával hruď a obdivoval detaily jej žiarivých tetovaní. Pritláčala si ma k sebe akoby sa bála, že jej utečiem. Keď som sa vrátil k jej perám s pošepnutím pochvaly na detailnosť umelca, ktorý ich robil, len sa uškrnula a znovu mi ukradla dych z pier. Panvou začala agresívne  hľadať moju pýchu v snahe cítiť ma konečne v sebe. 

Avšak tak ľahko sa nedám. Oddelil som naše pery a trochu sa odtiahol, ale zas nie moc. Dlaňou som jemne prechádzal po jej čiernych vlasoch ledabolo rozprestrených na tráve. Zazubil som sa: ,,Slušná dáma poprosí.“

Odpovedala mi rovnakým úškrnom a nahla sa k môjmu ľavému  uchu: ,,Krásne, prekrásne prosím pán Umelec, zničte ma!“

Musel som sa zasmiať. S ňou jeden nikdy nevie, či ide o sarkazmus alebo to myslí vážne. Prípadne oboje. 

Rozhodol som sa neriešiť to, mierne som sa podvihol a pomaly do Polaris vnikol. Bolo to úžasné. Obklopilo ma v nej teplo a vlhko. Prehla sa slasťou s takým šeptavým výkrikom, že som sa takmer neudržal a ukončil všetko predčasne. No podarilo sa mi včas zahryznúť si do jazyka a zachrániť to. Chvíľu sme len tak stáli ticho v magickom spojení, hľadiac si z očí do očí. Bola to nádhera, ktorú sa mi nechcelo rušiť. 

Ale vášeň si vždy vypýta svoje. 

Začal som prirážať najprv pomaly pri bozkávaní jej úžasných pier. Ale z jedlom rastie hlad a tak sa rýchlosť zvyšovala. Už som nedokázal držať tempo bozkov, tak sme sa oddelili a vzájomne si predávali vášnivé vydýchy našej rozkoše. Pätami sa mi oprela do zadku aby som jej náhodou neušiel a hnala ešte k zbesilejšiemu tempu na vrchole. Nemal som v úmysle sa zvlášť brániť. Vrchol bol spečatený spoločným výdychom vo vzájomnom prehnutí. 

Keď sa naše telá vynorili z vĺn rozkoši, usmiali sme sa na seba, oddelil som sa a začal Polaris utierať ústami. Príliš to nepomohlo, keďže avatarovia určený na rozkoš sa veľmi ľahko vzrušia, zvlášť pri dráždení obzvlášť citlivých miest. Sotva môj jazyk umyl tekutiny našej lásky, znova tiekla ako horská bystrinka. V návaloch rozkoše sa vypínala a rukami sa tvrdošíjne dožadovala svojich rúk na mojom tele. 

Ešte pred vrcholom ma však od seba odstrčila a kľakla si oproti mne, avšak chrbtom. Hodila po mne rozpáleným kukučom: „Smiem poprosiť aj o druhú stranu pane?“

Znovu som sa zasmial. Pristúpil som bližšie a vášnivo pobozkal stred žiarivého Y na jej chrbte. „Pokorný služobník“ vydýchol som jej do kože a ucítil, ako sa jemne zachvela. 

Výhoda avatarov stavaných pre maximálne potešenie bola, že narozdiel od uhlíkových tiel sa znakové telá nemuseli kafrať s vyprázdňovaním či nedostatkom vlhka a receptorov vo vybraných častiach tela. Samozrejme, to potešilo mnohých a prirodzene to viedlo k novým umeleckým experimentom, takže v hodinových hoteloch bolo úplne bežne dostať či vidieť sex s a do každej predstaviteľnej pozície, otvoru či časti tela. Osobne som bol však jedným z tých staromilcov tradičnej reprodukčnej anatómie s vylepšeniami. Ďalšia vec, ķtorú sme čírou náhodou s Polaris zdieľali.

Zladila svoj pohyb s mojim a s každým rýchlejším a rýchlejším prírazom slastne vydýchla. Jemne som rukami skúmal jej telo a jemne jej masíroval komnatu rozkoše. Netrvalo dlho kým ma jej ruka znovu nekompromisne priťahovala čo najbližšie k nej, otočila sa a veľmi lačne mi medzi výdychmi z privretými očami chňapla a kúsala pery, až kým sme obaja znovu spoločne nedostali na vrchol. 

Keď malá smrť odznela, odstúpil som od nej a s blažene sa na Polaris usmial. Sotva som sa zobudil z nedávneho opojenia, už som znova ležal na tráve s jej hladnými perami v mojom klíne: ,,Hej, čo je? Prestaň! Heheh... Aaah!" Príval novej rozkoše ma znova donútil zavrieť oči. Jej pery a jazyk pracovali usilovne. Aj keď som mal len normálny model, trvalo sotva pár minút, než som bol opäť v správnej forme. 

,, Ešte raz, ešte! Oooh!“ vyrazila šeptom pomedzi zuby ako na mňa nasadla a začala jazdiť. Najprv pomaly a dôkladne, vychutnávala si spojenie našich pier, kým moje ruky starostlivo skúmali jej chrbát, boky a zadok. Následne sa naše pery rozpojili a začala zrýchľovať. Nechala ma hladiť a jemne lízať svoje pahorky lásky.  Zreteľne som cítil ako sa celá okolo mňa sťahuje a jej telo sa zreteľne triaslo.  Vzala ma za zápästia, položila na lopatky dostávala nás oboch do úžasnej eufórie. Dlhé vlasy jej krúžili okolo žiarivých neónových tetovaní a padali na pokožku. Netrvalo dlho a došli sme na ďaľší vrchol. 

 

A to ešte ani nebolo crescendo našej noci.