Riziko dôvery
Nocou sa rozlialo vlčie vytie. Vietor šumel v listoch svoju tichú symfóniu jesenej noci. Symfóniu, ktorá obsiahla všetko a vedela všetko o všetkých preto, lebo bola jedným z hlasov i konečnou súčasťou Noci. A noc je súčasťou všetkých i všetkého.
Tento hlas sa dostal aj k múrom majestátnej, bielej pevnosti s krížom na bráne, aj do hradieb a strážníc. Dokonca aj do jednej z dvoch najvyšších veží, kde ale mystickú symfóniu prehlušilo trieskanie kovových reťazí o kameň. Bol to zúfalý pokus niekoho, kto je odhodlaný pre slobodu spraviť čokolvek. Márny pokus.
Hrdzavovlasé dievča, ktoré bolo v retaziach malo tvár zjazvenú slzami. Odetá bola v peknej, vyšívanej, bielej blúzke, ktorá ostro kontrastovala s jej tvárou, modrinami na zápästiach a rukami zaliatymi vlastnou krvou. Ublížila si tak, keď sa snažila vyslobodiť sa z reťazí. Tie boli totiž pevne zakuté do veľkej skaly a tá bola zo spodu kruhovo pribitá železnými, kovanými klincami do drevenej podlahy. Skala stála v strede kruhovej miestnosti. Jej obvod pokrývali tri rady zapálených sviečok ktoré, aj napriek tomu že bola hlboká noc, bohato osvetlovali miestnosť. Ale samozrejme, pomohlo aj to, že cez oblúkové okno dopadala na väzenkiňu mesačná žiara. Sviečky mali na jednej strane medzeru, ktorú vypĺňal malý oltárik. Bol na ňom zlatý kríž, kadidlo a dva obrazy. Obraz Božieho milosrdenstva a obraz Piety.
Väzenkiňa sa napriek žiadnym výsledkom a zraneniam nevzdáva. Stále udiera putami do skaly, plače a, ak jej to príležitostne dovolí dostatok vzduchu v plúcach, kričí. Prestane až vtedy, keď sa začnú otvárať veľké klenuté dvere pred ňou. Zdvihne bezmocne zvesenú hlavu, stále sa jej z očí rinú potoky sĺz. Šeptajúc' zachrípnutým, slabím hlasom žobre: ,,Pustite ma prosím. Prosím pustite ma. Pustite ma prosím, prosím prosím…" ako nejakú spásonostnú modlidbu.
Do miestnosti vstúpil tmavovlasý mních s hnedými očami v hnedom habite, obviazanom bielym povrazom. V rukách niesol drevenú tácku s chlebom, mäsom a vínom. Dvere sa za ním zavreli. Nad väzenkiným prianím len pokrútil hlavou: ,,Ešte si to stále nepochopila dcéra moja. Sú to diabli, ktorí ťa chcú dostať a naveky mučiť tak, ako sú mučení oni. Nestačilo ti ako dôkaz to, čo spravili tvojej rodine? Ty sama vieš, že nesmieš byť voľná. Inak ťa nájdu a odvedú do ničoty kde budeš trpieť s nimi. Tieto putá sú pre tvoje dobro dcéra moja." Položil tácku z jedlom pred ňu, odopol jej jednu ruku a ustúpil. Väzenkiňa najprv len otupene zvesila ruku, ale akonáhle videla jedlo, lačne po ňom chňapla a začala jesť.
Možno by sa zo svojim väznitelom aj hádala, keď bola malá dokonca sa pokúšala utiecť, ale márne. Zakaždým ju chytili a vraveli jej, že je to pre jej dobro a že ju chránia. Nevedela koľko rokov ju takto držia a držať budú. A načo by aj, keď nepoznala čas. Všetky jej pokusy o to poraziť svojich väzniteľov jazykom skončili tým, že to robia pre vyššie dobro ktorému ona zatiaľ nerozumie, ale ževraj rozumieť bude. Neskôr. Povedali jej, že ju ako malú našli v zrúcaninách jej domu, keď odohnali zlých, ktorí sa s ju chceli týrať. Jej rodičia sa vraj obetovali za ňu. Členovia rádu ju následne odniesli sem. Tvrdia, že Zlí ju chcú dostať, pretože má vraj nevyčíslitelnú hodnotu. Ale ona sa naučila svojim väznitelom - záchrancom za tie roky moc neveriť. Ak má nevyčíslitelnú hodnotu, prečo s ňou zaobchádzajú horšie ako so psom?
,,Pre vyššie dobro " zašepkal mních, keď jej znovu vkladal ruku do pút. Nenapadlo jej vzdorovať. Za ten čas na to proste už nemá silu. Otupila sa.
Mních odsunul prázdnu tácku a potom sa pred ňu postavil. Nemusela mu ani pozrieť do očí aby cítila jeho žiadostivý pohľad. Odviazal si špagát, zhodil plášť a spodné prádlo. Prisunul sa. Ucítila jeho teplé mužstvo na svojich perách. Pár sekúnd jej ešte trvalo než prekonala zhnusenie a otvorila ústa. Vedela ćo bude nasledovať. Taktiež vedela čo by nasledovalo ak odmietne.
Už ho mala v ústach, keď zrazu zachrapčal. Ostriekala ju teplá krv s tepny. S ďalším zachrapčaním spadol. Bojazlivo zdvihla oči. Vo dverách stáli dvaja muži. Mali na sebe čierne plášte z kapucňami, pod nimi tunikové brnenia obité ocelovými plátmi a na tvárach šatky. Vidieť im bolo vlastne iba oči, ktoré žiarili. Jednému na červeno, druhému na ohnivooranžovo.Zvláštne na nich však bolo, že obaja mali čierne zreničky aj dúhovky. Bolo na nich niečo znepokojujúce. Vošli do miestnosti. Ten z červenosvietiacimi očami išiel k nej. Akoby inštinktívne sa čo najtuhšie pritisla chrbtom ku kameňu. V očiach mala strach. Červenooký bezohľadne, ako kus odpadu, odkopol mŕtvolu mnícha, kľakol si k nej a odopol putá. Potom povedal rázne: ,,Poď" postavil sa, otočil a chystal sa odísť z miestnosti. Medzitým si jeho spoločník dal veľmi záležať aby plameňom zo sviečok dostatočne zapálil náboženské obrazy, aj celý oltár. Zlatý kríž si strčil do kapsy. Ostatok sviečok len chvatne pohádzal na zem, až sa nakoniec chytila aj drevená podlaha. Teraz bol už tiež na odchode.
Dvaja záhadný muži na ňu nepôsobili zrovna najbezpečnejším dojmom, ale nemala moc na výber. Buď zostane v horiacej miestnosti, alebo odíde v ich spoločnosti. Bojazlivo vstala a išla za nimi.
Prešli dolu schodmi z veže, cez pár komnát, a hradieb. Mierili na nádvorie. Napoly vystrašená a neistá hrdzavovláska sa držala stále tri kroky za jej tajomnými záchrancami, aby mohla v prípade potreby utiecť. V pevnosti bolo ticho ani v hrobe. Na vyšších hradbách si všimla mŕtvoly stráží a v komnatách telá sluhov. Všetci mali bezchybne podrezané hrdlá a pri sebe kalužku krvi. Nikde nebolo ani svetielka, všetko halil bezchybný závoj tmy. Pozrela sa na dvoch neznámych pred sebou a jej nepokoj zrástol. Toto všetko spravili oni?
Popravde, jej to nevadilo. K žiadnemu z nich nemala citovú väzbu. Všetci ju tu väznili s naoko dobrými slovami, starali sa o ňu a všetko. Ale ona sa tu dusí. Celé tie roky bola uviazaná v tej veži, nemohla sa ani po hrade volne pohybovať. Svet ako taký pozná len z pohľadu na tú večne mlčiacu oblohu z okna veže, kníh, ktoré jej čítali a ľudí ktorí sa s ňou rozprávali. Nenávidela ich všetkých za to, akokoľvek dobré a chlácholivé slová jej hovorili. Slová totiž činy neodčinia. Teraz to vyzeralo, že jej záchrancovia ju chcú odtialto vyviesť do toho sveta, ktorý zatiaľ nepozná. Bude ten svet taký, ako si ho predstavuje? To nevedela. Ale svojich záchrancov, akokoľvek divno vyzerali, považovala v istom zmysle za poslov nádeje na slobodu.
Zišli po kamenných schodoch na nádvorie a zastavili sa. Pred bránou stál ťažkoodenec v pozlátenej zbroji, oceľovej prilbe a s mečom s pozlátenou rukoväťou do tvaru kríža. ,,Stojte zatratenci! Pokial dýcham, túto si neveznete, ani ju nejak nepoškvrníte!" zakričal a pevne zovrel meč.
Dvaja čiernoodenci bok po boku prišli k nemu asi na vzdialenosť troch krokov: ,,Zatratenci? To, že sa neobmedzujeme kvôli nejakým nedosiahnuteľným a nehmotným ideálom neznamená, že sme zatratenci. A my ju ani nechceme." S týmito slovami vytiahli dýky a vrhli sa na neho z každej strany. Ale čakal to. Sekol šikmo doľava, ale červenooký sa uhol, vzápätí udrel lakťom doprava. Ohnivooký to dostal priamo do čela. Zatackal sa pár krokov dozadu a spadol. Ostal nehybný.
Ťažkoodenec sa obzrel a uškrnul. To využil červenooký. Zaútočil mu na podpažie a plecný spoj. Ale čepel dýky len neškodne skĺzla po malých ocelových šupinách. Ťažkoodenec ho chcel udrieť koncom meča po hlave, ako nejakého otravného švába. Len tak tak sa uhol. To už ale ťažkoodenec stál oproti nemu. Preniesol váhu dozadu a sekol mu po nohách. Červenooký spravil nečakanú vec. Vyskočil a udrel ho päsťou do prilby. Ťažkoodenca pred pádom zachránilo len špičkové rozloženie váhy. Oceľová prilba sa zmenila na pokrkvanú konzervu a sila úderu ho posunula o dobrých šesť metrov ďalej, pričom doslova zodral dlažobné kocky. Narovnal sa, chytil prilbu a začal ju dávať dole. Pritom od bolesti vrieskal. Keď ju odhodil pravé líce mal úplne rozrezané a potôčikmi sa z neho valila krv. Vôbec mu to však nevadilo, v očiach mal nepríčetný lesk: ,,Spravodlivosť, Pravda, Vyššie dobro, to nikdy neprehrá!" reval.
Červenooký z kľudom odpovedal: ,,Dalo by sa polemizovať o tom, čo je spravodlivé. My sa ale nespoliehame na priamy útok."
Ťažkoodencovi sa rozšírili oči, ale práve vtedy mu krkom prešla čepel. Hrdzavovlasej dievčine sa zdalo, že v ohnivom lesku žiariacich očí na sekundu zazrela akýsi mix zvrátenej túžby, potešenia a radosti. Zabiják jediným ladným pohybom vybral dýku, nechal telo z rachotom spadnúť na zem, zamieril k bráne a kývol na ňu. Dievča ho poloustráchane nasledovalo. Červenooký si zatiaľ čupol k mŕtvole. ,,Vy ľudia. Strašne pyšná rasa. Myslíte si, že vaše zadky sú stredom zeme, ba sa i považujete za jedninú, najvyspelejšiu, rasu na zemi. A pritom ani nepoznáte a nikdy nespoznáte pravé symboly. Buď si všetko moc personifikujete, alebo naturalizujete. Buď ste objektívny, alebo subjektívny. Vždy kĺžete len na povrchu, kam vás pripútava sebectvo, alebo diplomatické sebectvo. A bojíte sa. Preto sa nepúšťate do hlbín. Nemohol si nás zabiť, sme pod Jej ochranou. Ale to v tvojej hlúposti nepochopíš. Myslím, že asi preto potrebujete Boha, ktorý vám káže ostať ako deti. Nič iné koniec koncov nie ste."
Stáli pred hradom. Hrdzavovláska cítila silné vzrušenie. Je slobodná, je slobodná! Od radosti sa bezhlavo rozbehla na drevený most nad priekopou. Zastala až kdesi v jeho trištvrtine a pozrela sa do neba. Zvláštne. Kedysi jej pripadalo mĺkve a prísne, ako nejaký mĺkvy sudca. No teraz v ňom videla akéhosi tichého a chápavého strážcu, ktorý na ňu bude ustavične dohliadať v tomto staronovom svete. Konečne je voľná. Môže cestovať, učiť sa, venovať sa remeslám, umeniu, vojenstvu, obchodníctvu…
Vtom ju schmatla čiasi ruka za rameno a vyhodila z mosta ako handrovú bábiku. Stalo sa to tak rýchlo, že si sotva stihla uvedomiť čo sa deje a zopár sekúnd zakričať. Spadla medzi nich.
Nebol som prekvapený, bola totiž Polnoc.
Komentáre
Neboli nájdené žiadne príspevky.