Sila bájok
Neisto som stúpal na kamenistú pôdu a rozhliadal sa: ,,Tak, kde to teda je?" Bola práve hlboká noc, zamračená noc. Síce bolo bezvetrie, aj tak už bolo dosť chladno. Preto som mal na sebe bundu a pod ňou mikinu, sveter a tielko.
Môj spoločník, z ktorého som videl len obrys a ktorý bol dobrý kus predomnou sa obzrel: ,,Tuto kúsok. Len pridaj!"
Tackavo som ho nasledoval pomedzi hroby. Mal na sebe svoju obvyklú čiernu mikinu z kapucňou a rifle. Pod rozopnutou mikinou mal čierny sveter na ktorom ležal kovový kríž a v jeho strede sa vyškierala rohatá hlava. Bol to prívesok ku čiernej retiazke na krku.
Môj spolužiak, Martin Knoh. Nemôžem uveriť, že som sa dobrovoľne odhodlal byť s týmto podivýnom o takomto čase vonku na cintoríne.
Študujem na gymnáziu v Trnave. S hrdosťou o sebe poviem, že som hlboký veriaci a nehambím sa za to. Martin bol z môjho pohľadu zúfalec. Zblúdená ovečka, ktorá silou mocou bráni aby ju pastier zachránil z priepasti. Domnievam sa, že si ani neuvedomuje čo vraví. Chudák. Veď Ježiš nás všetkých miluje!
Martin Knoh bol sirota. Vychovávali ho v neďalekom domove. Bol to zamĺknutý introvert, ale to podľa môjho pohľadu spôsobila strata rodičov. Učil sa však dobre. Na pobožnosti s nami chodil o tom žiadna a správal sa vzorne počas nich. Ak ste sa však spýtali na jeho názor, odpoveďou vám boli dve chladné slová: ,,Neverím tomu." Po nich väčšinou odišiel.
Viem však, že bol oklamaný. Oklamaný tou skupinou Satanistou z ktorými sa stále vláči. Skupinou "autorov" ktorých zakladateľ nepokryte hlása morálny úpadok, protibiblické myšlienky a preklína deň. Z obľubou cituje autorov ako Lovecraft, Poe, Baudelaire, La Vey… jedného našli predrogovaného, ďalší sa opil k smrti, jeden zomrel následkom chronickej masturbácie a posledný spáchal samovraždu. Myslím, že toto hovorí samo za seba. Fantázia je obrovská sila, ale každá sila bez kontroly je záhubou toho, kto ju používa. Preto by sme si, ako Ježiš povedal mali dávať pozor aj na našu myseľ a spovedať sa z každej zlej myšlienky a nečistej predstavy. A zvlášť autori. Kto to neurobí zvyšuje riziko, že padne do predstáv temnoty a potom mu reálne hrozí koniec ako vyššie spomínaným a po smrti večné utrpenie. Toto je odmena všetkých autorov temných predstáv, toto je zákon Boží. Toto je peklo!
Peklo, do ktorého dobrovoľne beží aj Martin Knoh. Peklo od ktorého ho chcem zachrániť. Preto som začal polemizovať s tým, čo tento mravný úpadok, toto učenie Satana, do našej triedy doniesol.
Najprv na mňa začal útočiť hnevom vlastným každému kacírovi. Jeho slová sa možno mohli zdať racionálne, no v konečnom dôsledku boli v rozpore zo Svätým Písmom. A nič čo je v rozpore zo Svätým Písmom nie je racionálne. Keď zistil, že ma len tak nepremôže začal mi jeho lži vykladať s istou dávkou sarkazmu. No ja sa nevzdám. Nikdy. Nie, pretože bojujem za Boha a Boh je pravda. Pravda proti ktorej neobstojí žiadna lož. Nedávno som mu vravel o démonickom vplyve okultizmu, akýchkoľvek mytológií, bájok a fantastiky. Znovu začal, s úsmevom ktorý mi blahosklonne dával najavo že stránky v učebnici matematiky majú preňho väčšiu cenu než môj život, citovať toho blázna Lovecrafta. K tomu prihodil aj nejakú zlátaninu o nekromancií či čo. Neviem, poriadne som ho nepočúval. Ten, kto sa snaží o čistotu totiž nesmie počúvať skazené duše synov Zlého.
Ale aby som neodbočoval. Vtedy Martin povedal, že mi ukáže, že ten zatratenec hovorí pravdu. Ukáže mi silu ľudových povestí a bájok. Alebo ak chcete v mojej reči: démonov. Súhlasil som. Démoni už totiž nemajú žiadnu silu. Náš pán a spasitel ich svojou smrťou všetkých premohol. A ak by aj nejaký ten zbytok našli, v jeho mene ich zaženiem späť do královstva temnôt a ukážem Martinovi akou cestou slabých kráča!
V týchto myšlienkach som išiel za mojim spolužiakom hlbšie a hlbšie do cintorína. Bol som až taký zamyslený, že som si zabudol pozerať pod nohy.
Padol som do otvoreného hrobu!!!
Na moment som stŕpol keď som na mojej tvári, hrudi a nohaviciach ucítil desiatky červíkov, ktoré doteraz spočívali na mŕtvom. Od hnusu som skríkol a snažil sa rýchlo dostať preč. Vďaka Bohu bol hrob plitký, podarilo sa mi to celkom rýchlo. Striasol som zo seba posledných zblúdilých červíkov, potom som sa pozrel na kostru mŕtveho. Trošku zo strachom, ale skôr súcitne. To je hnus! Ako môže niekto takto znesvätiť posvätný pokoj mŕtvych? Má taký človek ešte vôbec dušu? Teda, ak je to človek…
Vtedy mi pohľad padol na náhrobok:
Martin Knoh
1955 - 2010
In memorian
Najprv som myslel, že to je prelud spôsobený nedostatkom spánku. Pretrel som si oči. Ale nápis bol stále rovnaký. Oblial ma studený pot. Rozhliadol som sa. Môj spolužiak zrazu zmizol!
Tu už končili všetky žarty. Toto nemohol byť skutočný Martin. Určite si len zo mňa tí Satanisti strieľajú. Pravdepodobne sa dusia smiechom niekde v kríkoch. Už som chcel na môjho spolužiaka zakričať nech si zo mňa nestrieľa, ale potom som za mnou začul syčanie. Syčanie niečoho. Slabík. Mohli to byť… slová?
Otočil som sa trasúc sa od strachu čo uvidím. Za mnou stál Martin. Nie, nebol to Martin. Kožu mal zrazu ako natiahnutú masku, žily po celom mu sčernali akoby mu niečo otrávilo krv. V očiach mal šialený výraz. Čítal z akýchsi papierov zviazaných hrebeňovou väzbou. Uvidel som slovo Necronomicon. Počul som ho šeptať slová, ale nerozumel som im. I bez toho však pôsobili desivo, chladne a podlo. Samotný jeho hlas znel, akoby tie slová nečítal z knihy ale vyťahoval z temnôt záhrobného zabudnutia.
Zrazu hroby začali pukať. Obliala ma hrôza. Ustúpil som dozadu. Chyba. Osudová chyba. Môj krk zovrela tvrdá, chladná, kostnatá ruka. Začala ma škrtiť. Z nej na mňa preskočili červi. Boli všade. Liezli mi po tvári, hrudi, nohách, dokonca i genitaliách!
Chytil som kostnatú ruku, ale nemala cit. Mohol som do nej bušiť, alebo škrabať ju alebo čokoľvek… bola prisilná. Začal som hlasno chrčať. Nie som si istý či kvôli tomu, že mi dochádzal kyslík alebo som chcel volať o pomoc. To však na tom bolo to najhoršie.
Nikto v Trnave, slovenskom Ríme, nie je tak bláznivý aby sa sám o polnoci túlal po cintoríne. Je paradoxom, že práve v Trnave sú takýto. Nuž, ale pod sviecou je vždy najväčšia tma.
Dochádzal mi kyslík. Omdlieval som. Držiac sa posledných kúskov vedomia som v hlave začul tichý, chrapľavo - syčivý hlas:
,,Už veríš v bájky, neveriaci?"