Skáza druhého sveta

18.01.2014 21:24

Boren sa, ako obyčajne budil s východom slnka. S vstávanim problém nemal,  Svižne vstal a zišiel dolu kde ho už čakali raňajky:
Jeho otec bol lovec, čiže si mohli dovoliť každý deň čerstvé mäso zo srnky a k tomu chleba s masťou.
Sadol si k stolu,  mama pred neho položila tanier s chlebom.
Nasledovala obvyklá otázka:
,,Ako si sa vyspal synak?" Spital sa otec keď si sadol k stolu.
,,Ako vždy,výborne oci" povedal zatiaľ čo jedol.
,,To je dobre, Včera sme spravili väčšinu práce okolo domu,čiže dnes môžeš ísť za kamarátmi."
,,Jupííí" zaradoval sa, chvatne dojedol a vybehol von. Už sa nevedel dočkať kedy sa zvíta s Kelim a ostatnými.

Čas letel, ani nevedel ako dlho sa hrali na námestí malej trpaslíčej osady kde žili. Zrazu však počuli hluk, pravidelné: bum,bum,bum.
Potom sa začalo zrÿchlovať a oni zazreli na obzore veľkú postavu.
,,Utekajte! To je troll!" Zakričal ktosi a vzápätí nastala totálna panika:
Dedinčania vybiehajúc z domov ratovali svoje deti a utekali preč.
V dedine síce bolo pár bojovníkov ako napríklad Borenov otec, ale na zabitie trola to určite nestačilo.
Už prebúral drevené opevnenie osady keď vystrašeného Borena zobral na ruky jeho otec. Všimol si však výraz v trolovej tváry.Neutočil od hladu, Vlasne neutočil vôbec, v tváry mal vystrašení výraz...
Utekal.
Čo už len môže vystrašiť trola? Pomyslel si.
Odpoveď dostal takmer okamžite.
Vzduchom sa prehnal akýsi kovový vták bez krídiel, iba nad hlavou a na chvoste sa mu krútily tyče.
Od brucha mu odpadly trupky a rútili sa do trola. Pri náraze s ním vybuchli tak že skoro všetkých to zrazilo z nôh.
Ked sa pozviechali zistili že po obvode osady sú ďalšie štyri dlhšie vtáky s ktorých sa spúšťajú akési postavy na lanách.
Úbohý trpaslíci nemali kam uisť. Boli obkľúčení. Zomkli sa bližšie k sebe a vystrašene hľadeli na prichádzajúcich mužov v zelenom s kovovými predmetmi v rukách.
,,Čo chcete?" Okríkol ich jeden s trpaslíkov  odvážne.
Potom sa ozýval už len zvuk výstrelov.


 
Neďaleko bol hustý borovicový les. Borovice tu rástly dosť nahusto a cez ich koruny neprešlo takmer žiadne svetlo. Takéto lesy boli v ríši trpaslíkov dosť vzácne. Síce je pravda že trpaslici milujú ťažbu drahých kovov,čas keď nie sú zrovna v podzemí trávia najradšej na slnku a podľa toho si prispôsobili aj krajinu.
Tento les však dokonale vyhovoval dvom postavám ukrývajucim sa v tieňoch medzi kríkmi, aspoň si nemuseli míňať mágiu 

kvôli slnku..
,,Toto už je tento týždeň ôsmy útok,čo je Erbin slepý?" Zašomral potichu blonďavý upír krčiaci sa v kroví.
,,Tiež si kladiem tú istú otázku Alexandrius," odpovedal mu upir klačiaci vedľa neho, ,,ale odpoveď pozná asi len on sám, poďme kým tým zelenáčom napadne ísť do lesa" Zdvihol sa a rozbehol na juh.
,,Počkaj!" Za chvíľu ho Alexandrius dobehol. ,,A prečo s tým ostatný nič nespravia?" Pohŕdavo si odfrkol: ,,ostatný?" ,,Jedine elfovia by sa zaujmali o útoky na zvieratá ale toto územie nepatrí pod ich ríšu, takže im to je jedno" ,,Ale ich ríša je neďaleko." Oponoval mi zas Alexandrius.
,,To áno,ale aj tak sa odmietajú starať do vecí druhých královstiev. Ak chceš vedieť prečo spýtaj sa ich."
Medzitým došli na lúku. Tmavovlasý upir v čiernej tunike sa otočil: ,,Tak kam teraz?" Alexandrius sa pozrel na oblohu: ,,Tiremn je tak tri noci cesty na seberozápad,musíme sa ponáhľať povedal."

**********

Keď sme konečne došli pred brány Tiremenu neminuli tri noci, ale päť.
Problém však nebol v našej rýchlosti,ale vtom že sa nám uprostred cesty minuli zásoby krvi a museli sme si ich dopĺňať zvieracov. Čo nás patrične spomalilo.  Keď sme došli pred mesto mali sme pred "travičmi" ( názov ktorý si vyslúžili zelený vojaci s kovovimy trubkami v rukách ) náskok sotva 2 noci.
Prijali nás chvatne a sotva sme preklzli do vnútra už za nami zatvárali bránu a pripravovali stráže na boj.
Ponúkli nám nocľah a jedlo, ale mi sme museli zdvorile odmietnuť. Jediné čo nás zaujmalo: čo najrýchlejšie predať kráľovi správu.

,,A si si istý že to zabere?" Spýtal som sa Alexandriusa netrpezlivo. ,,V  pohode, keď Erbinovy a jeho ľudu pôjde o život hádam nebudú slepo bojovať proti značnej presile." Odpovedal. Prišli sme cez veľké kamenné nádvorie k domu kráľa a v sprievode stráží sme vstúpili dnu. Dom bol honosný, a to ako z vonku tak znútra: Zvonku bol mramor, čisto brúsení a snehovo biely,veľký ako katedrála. Ale to nebolo to najlepšie:
Zvnútra bola veľká chodba,podlahu tvorila leštená žula,strop z čistého 36 karatového zlata a pri stenách sa týčili obrovské strieborné sochy trpaslíčich kráľov. ( mimochodom trpaslíci patria k najbohatším kráľovstvám.)
Strážci ktorý nás doprevádzali, zavreli za nami drevené dvere obité železom a pokynuli nám aby sme išli ďalej.  Na konci miesnosti bola veľká nástenná maľba trpaslíka. Usilovne kul na veľkej nákove rozžeravený kus železa.
Pod tou maľbou bol zlatý tron. Po ľavej aj pravej strane boli fakle ktoré ho osvetlovali pochmúrnim svetlom. Okná boli ( pre našu prítomnosť ) zakryté plátnom. Pokročili sme k trónu. Keď sme boli už skoro pri ňom postava v striebornom brnení vstala:,,Čo privádza na naše územie upírov?" Spýtal sa až vrčiac. Klakli sme si. Pretože Erbina trpasličieho kráľa som nemal moc v láske ( tak isto ako on nemal rád upírov ) nechal som radšej hovorit Alexandriusa. Aj to vytušil, lebo po chvíli spustil: ,,Vaša výsosť bohužiaľ z juhu nenesieme dobré správy,tak isto aj temná strana bola napadnutá. Dexarinti ( tak sa hovorilo duchom čo vábili ľudí aby konali zlo a potom ich s obľubou ničili ) boli skoro vyhladení černomágovia tiež aj temný elfovia sa bránia s posledných síl.
,,Pche! A prečo by ma mali zaujmať problémy tmy?"
,,Preto",nenechal sa odradiť Alexandrius, ,,že traviči teraz útočia na vás a ako kráľ máte povinnosť chrániť svoj ľud." ,,Je záhadou ako dokázali poraziť Dexarintov ale keď to dokázali je šialenosť bojovať proti takej presile." Opuste pevnosť dokým je ešte čas. Elfovia vám iste pomôžu.
Erbin od zlosti až očervenel:,,Trpaslík radšej zomrie než by mal utiecť! Ak chcete ostante tu a bojujte s nami alebo vás vyženieme!" Potom ponúkol ruku najprv Alexandriusovi a potom mne. Museli sme tú ponuku priať. Nemohli sme dovoliť aby ríša trpaslíkov padla, aj keď sme vedeli že to je nemožné...

Hneď ako sme vyšli z královho domu,zišli z hlavného nádvoria a opustili stráže zašepkal som Alexandriusovi: ,,Ty vieš že to je nemožné,je ich milionkrát viac." ,,Viem, ale čo môžme robiť?" ,,Zvolaj snem." ,,Snem?" Načo by prišli?." ,,Ver mi,prídu." Povedal som. Ešte chvíľu som ho musel presviedčať kým nakoniec súhlasil. Odprevadil som ho k jednej z bočných brán. ,,A snaž sa vrátiť do troch dní, inak sa budeme musieť uchýliť k elfom, čo by asi trpaslici pre ich hrdosť nezniesli." ,,Budem sa snažiť" povedal s úsmevom,zamrmlal kúzlo na ochranu proti svetlu a nebolo ho. Ešte dlho som sa pozeral smerom ktorým šiel s nedobrou predtuchou, že ON je naša jediná nádej.
 
Než sa pred ich hradbami zoskupili dali im tri dni. Počas týchto troch dní trpaslíci usilovne kuli brnenia ostryli meče a pripravovali sa na boj. A všedci vojaci spali tieto tri dni len na pól oka v očakávaní krviprelievania. To prišlo až piatu noc. Zrazu sa ozvalo trúbenie rohov po celej pevnosti. Kým som vybehol z môjho skromného domčeka kde nás ubytovali...( keby sa to dozvedel Viktor už nikdy by nás neposlal za trpaslíkmi. ) ...v obyčajnom koženom brnení a dvoma krátkymi mečmi na chrbte už som len videl jedno s ich lietajúcich monštier vo vzduchu a západnú hradbu ako sa rúca v stĺpe ohňa aj s katapultmi.  Počul krik bezmocních vojakov na nej. Neváhal som, ako upir sa rýchlosťou a skokmi vyrovnám elfom. Za chvíľu som bol pri nich a začal ich vyslobodzovať spod trosiek. Ale to my samozrejme nedovolili pajáci v zelenom. Spustila sa palba a poviem vám bolelo to. Ten tlak ihiel ma hádzal zo strany na stranu až ma napokon zrazil na zem. Krv mi tiekla snáď odvšadial. Skupina šiestich vojakov ktorý po mne strieľali vstali a opatrne išli ku mne. Vtedy sa chopili iniciatívy trpaslíci: na koniec zničenej hradby sa postavila skupinka lukostrelcov a začala do zelenoodencov strieľať. Lenže šípy sa od nich odrážali ako od skál. Len sa zasmiali a začali strieľať oni. Lukostrelci im jeden po druhom začali padať k nohám. Potom došli ku mne. Jeden z nich štuchol hlavňou zbrane do mojej ruky, viac mi nebolo treba. Z posledných síl som sa vyšvihol do podrepu a pritlačil ho o zem. Chudak, bol v takom šoku že sa ani nebránil. Jeho krv mi zacelovala rany a napĺňala ma novou silou. Ostatný jeho kolegovia ostali mierne šokovaný. Ešte ani nestihli poriadne spracovať čo sa vlasne stalo a už sa rútil k zemi druhý z nich. Tretí má chcel zastreliť lenže ťažko sa mieri, keď vám namiesto rúk ostanú len dve krvácajúce kypte. Štvrtému som do oka hodil nôž ktorý som mal za opaskom, no a piatemu som skazil jeho nápad s pästoukou.Skrútil som mu ruku za chrbát. Vzápätí som ho kolenom do chrbta donútil kľaknúť, zreval od bolesti a podvolil sa.  Nakoniec som využil svoju rýchlosť na to aby som mu zlomil väzy. Chruplo to a mrtvola dopadla na sivú zem. Potom som si všimol ďalších šaškov s kovovými čudami. Len štyria? Škoda pomyslel som si a vystrel ruku aj dlaň. Vystrelili. Ihly vyleteli chvíľu leteli na mňa. Následne zastavili vo vzduchu,otočili sa a zabili vlastních strelcov. A tak sa to opakovalo niekolkokrát, až kým jedného z vojakov nenapadlo ísť na mňa nožom. Ćakal  bez pohnutia. Vzápätí som prudko vytiahol svoj meč a sekol do prava.
Zastal.
S krku mu vytekal malí pramienok krvi. Bez problémov som mu voľnou rukou zobral krvácajúcu hlavu a hodil ju s úsmevom k nohám jeho spolubojovníkom.
A to už nevidržali: polovička ich armády zutekala, ale na mňa sa rútil naraz celý pluk! Upir neupir toto je moc. Potom sa do toho vrhli trpaslici. Skákali s rozbitej časti hradby, vrhali sa na ,už aj tak dosť dezorientovaného, nepriateľa a sekali hlava nehlava. Nastal taký chaos že som nevedel kto je kto a nevidel som viac, ako na centimeter.
Dúfam že aspoň Alexandrius vie čo robí... Pomyslel som si.

Medzitým:

,,To je nehoráznosť!" Ozvalo sa sálou. Alexandrius si vzdychol: Ach, ako strašne závidel Lukasovi že si teraz užíva boj, zatiaľ čo on musel vyjednávať s rozhádanimi kráľmi.
Daern a Dorin,bratia, ktorý sa znenávideli kvôli elfke. Daern mal manželku elesmiu,elfskú hudobkyňu s ktorou ho zosobášil jeho otec proti jej vôli. Chvíľu spolu žili, dokým si ju nevšimol jeho brat. Zamilovali sa do seba a nakoniec s ňou Dorin utiekol do Viatruenského lesa. To už sa však Daern rozhneval a prikázal svojim mágom otráviť všetky plodiny v lese. A tak zomrela Elesmia. Dorin ,plný hnevu, vyvolal démonov z podsvetia a s ich pomocou uvrhol les do večnej tmy. Tak sa z Viatreunkého lesa stal Deafalský les. Postupne sa k Dorinovi začali pridávať elfovia, nespokojný s Daernovov vládou. Začali si hovoriť temný elfovia a rozširovať svoje územie, až bolo nakoniec tak veľké, ako elfská ríša. Potyčky medzi nimi sú skoro stále,ale vojna nehrozí.. vlasne vzhľadom na to, ako sa tý dvaja nenávidia bol zázrak že vôbec prišli.
,,Hej! Teraz není čas na hádky! Na naše územie vstúpila hrozba. Ríša trpaslíkov bola napadnutá. Daern mohli by nájsť dočasné útočisko vo vašom kráľovstve?"
,,Rád by som im ho poskytol, začal Daern ale moja ríša je tiež skoro zničená." ,,A moja tiež" pridal sa Dorin, ,,je to globálny útok, sme bezmocný." ,,Bezmocný?" Neveril Alexandrius vlastným ušiam, ,,veď máte mágov!" ,,Aj oni majú svojich, so striebornými krížmi v čiernych odevoch. Nemajú síce toľko sily čo naši, ale pri ich presile to bohate stačí." Povedal Daern. Je koniec pomyslel si Alexandrius.
,,Nie, ešte nie." Šepol hlas a všetci prítomný sa ako na povel mykli.
Alexandriusovi stačila len sekunda na otočenie a už držal neznámemu v  bielej kapucni nôž pod krkom: ,,Kto ste?!" zavrčal.
Sme Urubovia šepol neznámy kľudne, ale pri tom ho počul každý v sieni. Zjavne ho studené železo na hrdle vôbec netrápilo.
Zašumelo to.
,,Urubovia sú len legenda" odfrkol si Alexandrius.
2 postavy stojace za nim, taktiež v bielych kapucniach sa zasmiali.
,,To že nás není vždy vidieť neznamená že tu nie sme. Nezaoberáme sa mágiami bežných bytostí,našou mágiou je čas a priestor. Ale k veci," povedal, vzápätí zmizol a o chvíľu neskôr sa objavil aj zo svojim doprovodom,a stolom na ktorom bola mapa. Stôl stál v strede miesnosti.
,,Naši veštci predpovedali" ,začal, ,,že sa jedného dňa objaví ničitel. Skaza ktorá bude chcieť náš svet zotročiť a nás vyhladiť. Preto môj učiteľ,pán boh mu pokoj daj, nechal postaviť na diamantovej hore pevnosť. Pevnosť tak veľkú že schová všetky bytosti sveta."
Bytosti v sále si začali šepkať. ,,To nie je možné!" Skríkol jeden škrat: ,,Potom prečo sme takú veľkú pevnosť neobjavili?" ,,Je zapečatená kúzlom zakryvenia priestoru. Ukáže sa len vtedy, ak hľadajúci vie že tam je, alebo ak to jej obyvatelia chcú. Riadte sa podľa tejto mapy a budete žiť. Zabudnite na nás a zomrite." Povedal a začal miznúť aj so svojim sprievodom.
,,Počkajte, aké je vaše meno?" Spamätal sa Alexandrius ale neskoro, už boli preč. V miesnosti vypukla hádka,každý kričal na každého. ,,Ticho!" Zrúkol nakoniec Dorin,ale predstavitelia ostatných rás ho hneď zasypali otázkami. ,,Máme veriť čarodejníkom z rozprávok, a ani sa nám nepredstavili?" A obvyklé: ,,Ja sa s týmto nespojím!" ,,Ja nebudem s ním spolupracovať!"
,,Chcete zomrieť?" Okríkol ich znovu Dorin. Keď stíchli podišiel k mape:
,,Kto je za evakuáciu?!" Trochu s nevôľou,ale nakoniec zdvihli ruky všetci.
**********

Prinútili sme ich ustúpiť a vyhnali  z trpasličieho hradu von. Ale len čo z trhliny vybehol posledný vojak v zelenom a ostal som v nej len ja spolu s rotou trpaslíkov, z kovových predmetov ktoré malo na bruchu to zelené monštrum vo vzduchu sme uvideli záblesky. Trpaslíci začali padať jeden po druhom ako jablká zo stromu. Neváhal som,schmatol najbližšieho z nich a šup s ním za veľký balvan obďaleč. Trpaslík my venoval vydesení a zmätený pohľad zároveň. V jeho tváry sa dalo čítať ako v otvorenej knihe. Bol vydesení z toho,že ešte pred sekundou mohol umrieť a zmätený z toho prečo sa tak nestalo. Patril k lukostrelcom. Keď som si túto skutočnosť uvedomil dostal som nápad. ,,Môžem si požičať váš luk?" Spýtal som sa. Trpaslík zažmurkal, akoby sa uisťoval že dobre počul.Chvíľu na mňa vyjavene pozeral a potom my podal svoj luk aj zo šípom v tetive.,,Ďakujem" povedal som,postavil sa, a prešiel rovno pred to monštrum. ,,Hej! Tu som ty kus lietajuceho šrotu!" Zakričal som. Vzápätí ma oslepilo svetlo a už som videl ako sa tie čudesné vecí na jeho bruchu začali roztáčať. Rozbehol som sa, ale nie normálne, lež upírsky. A to znamená rýchlosťou ktorou za mnou ani tie ihly nestíhali,napol som luk: ,,Flárel aramn" šepol som. Hrot šípu  sa sfarbil do bielomodra a vtedy som  vystrelil. Zasiahol som čumák neprestajne sa za mnou točiacej strielajûcej plechovky. ( nie že by jej to nejak extra vadilo ) Chvíľu sa nedialo nič. Ale potom sa tomu monštru zastavila hlavná vrtula.
Začalo klesať a i keď sa s tým vystrašení traviči na palube snažili niečo robiť nedarilo sa im zachrániť sa.
Popri ich snahe akosi zabudli že strieľajú. V hojnom počte zabíjali vlastných. Nakoniec sa zrútili uprostred vlastného vojska. Keď to videli ostatný tráviči, veru im nebolo všetko jedno, poodhadzovali zbrane a utiekli.
Trpaslici začali jasať. To trvalo pomyslel som si. Vzápätí však prestali. Z neďalekého lesa sa vynorili ďalšie, tentoraz chodiace monštrá s kovu. Prosím vás, toto bude až príliš ľahké: vystrel som ruku čím donutil kus rozbitej hradby vzniesť sa tak dva metre a potom som ho hodil do jednej s tých chodiacich kôp kovu.
Asi centimeter od neho sa zastavil a roztrieštil na kopu kamienkov.
A potom som ich uvidel: V čiernych rúchach s križmi okolo krku. Kráčali vedľa kovových ozrút. Bolo ich tak tridsať. Aj keby mali minimum mágie v tomto počte by ma premohli.
,,To je zlé" povedal trpaslík ktorý  spoza balvanu podišiel ku mne.
*****

Vbehol som do královho domu v sprievode ôsmych trpaslíkov. ,,Pane už to neudržime,musime sa stiahnuť, okamžite." Dychčal jeden z nich. Erbin stál chrbtom k nám,päste zaťaté,a v svetle plameňov sa pozeral na obraz za trónom. ,,Trpaslík..Neustupuje!" Zahučal. ,,Ale pane oni..." ,,Povedal som!" Otočil sa k nám: ,,ani o krok naspäť!" ,,Áno pane" vojak zmlkol.
Neustupiť, to bolo teraz to najväčšie šialenstvo. Po tom, čo tie monštrá prešli hradbami ako keby boli z masla a teraz masakrujú každého kto sa odváži postaviť sa im. A moje kúzla sú proti nim bezmocne ked ich chránia mágovia.
,,Niesom trpaslík,takže vám nepodlieham" zdvihol som ruku: ,,Pacer!" Zvolal som a okolo Erbinovho tela a úst sa obkrútili červené povrazy. Kráľ padol na zem ako sud. Trpaslíci okolo mňa na mňa okamžite namierili meče: ,,Rozviaž kráľa,okamžite!" Zrúkol jeden z nich. ,,Páni", povedal som absolutne pokojne:,,to tu fakt chcete umrieť? Alebo si aspoň trochu ceníte života." Trpaslici sa pozreli jeden na druhého a po chvíli zložili zbrane. ,,Za stenou je tajná chodba s pevnosti." Povedal jeden: ,,Výborne,poďme pre civilistou!" Dodal druhý. Než som stihol čokoľvek povedať ostal som sám v miesnosti so spútaním kráľom. Ten na mňa vrhal jeden nenávistný pohľad za druhým.
Za pol hodinu do kráľovskej siene dobehol snád každý obyvateľ Tiremenu  a pár vojakov ktorý mali chrániť sprievod na ceste. Napriek úsiliu obrancov bolo streľbu,nárazy kovu na kov,výbuchy a krik zraneních počuť čoraz bližšie a bližšie. ,,Musíme sa ponáhľať!" Povedal bradáč, ( aspoň mne tak pripadal trpaslík z bradou až po zem) v strieborno-železnom brnení a obojručnou sekerou na chrbte keď sa predral dopredu a začal stláčat miesta na pomalovanej stene. Wow! Chcel som povedať keď sa stena z ničoho nič odsunula a odhalila široký tunel,ale ovládol som sa. ,,Poďte! Poďte!" Začali vojaci súriť obyvateľov pevnosti dovnútra. Museli ma postrčiť, lebo som bol vyšší ako trpaslici a nemohol som odtrhnúť oči od tých užasných kovových koliesok ktoré len pred chvíľou posunuli celú stenu. Keď boli všetci vo vnútri,jeden s trpaslíkov sa postavil ku kormidlu pri stene tunela a začal ním krútiť. Stena za nami sa pomaly zatvárala. Všetci čo mali pozapalovali fakĺe. ,,Je čas ísť" povedal ktosi v predu a celý zástup sa pohol. Keď sa stena zavrela ešte som svojim upírskym sluchom začul posmrtný výkrik stráží spred dverí paláca.
********

Ani neviem ako dlho sme putovali, kým sme prišli do ríše elfov. (Pre mňa to bolo trochu komplikovanejšie,lebo to čo oni prešli za deň,ja som ako upir musel dobiehať v noci. ) O kráľovstve elfov sa hovorí že je to krajina zelene,večnej radosti,mieru,pokoja,krásy a hojnosti.
Bývala taká...
Z kedysi zelených plání ostali len vyprahnuté spáleniská,pohrebiská pre stovky elfov. Kedysi zelené lesy, dnes buď mŕtve kmene alebo lesy so spálenym lístím na konároch, z ktorých visia ponapichované nahé telá elfských žien, a bojovničok. Pohľad na tú hrôzu bol vážne nechutný. ,,Už to nevidržia" sťažoval sa mi jednu noc Erbin ( ktorý mi ešte stále neodpustil ) ,,sme zúfalí. Dochádza jedlo,voda a elfovia boli podľa všetkého tiež porazený." ,,Kam máme teraz ísť?" Chvíľu som rozmýšľal.
,,Choďte k nám" povedal som napokon. ,,Viktor vás určite prijme." ,,Viktor?" Trpaslík si odplul: ,,Nebudem sa prosiť tomu ciciakovy!" To už bolo priveľa: schmatol som ho pod krk a zdvihol do výšky mojich očí tak že trepotal nohami vo vzduchu. ,,Nikto nebude v mojej prítomnosti urážať môjho pána!" Sýkol som ľadovým hlasom:,,buď tam pôjdete, alebo zahyniete. Jemne som ho odhodil aby som ho " chudačika "nedolámal a skôr než si stačil uvedomiť čo sa deje zmizol som v tme. ,,Jak já nenávidím trpaslíkov!" Zaklial.

*****
 Naše kráľovstvo bolo ďaleko. Erbinovi muži zobudili trpaslíkov ešte v noci, aby sme si udržali náskok. Tentoraz som mohol ísť s nimi,aj keď to znamenalo že trpaslíci boli unavený.
Prechádzali sme okolo rozvalýn menšej dedinky, trochu som pobehol čím som dohnal Erbina: ,,Vyšli bojovníkov na prieskum, možno tam bude jedlo a voda." ,,Tej máme dosť" zavrčal kráľ očividnú lož. Bolo na ňom vidieť že mi ešte stále neodpustil to, že som ho spútal. ,,Nebudem riskovať životy svojich vojakov len kvôli troche jedla a vody. Našou hlavnou prioritou je udržať si pred trávičmi čo najväčší náskok, hejá!" Zvolal a popchol koňa.
Zastal som. Erbin mal pravdu,ale v tých ruinách ešte mohol niekto prežiť! Pomyslel som si. Pre upira nebude problém ich dobehnúť takže by som si takú malú... povedzme odbočku spraviť mohol. Odtrhol som pohľad od sprievodu a zišiel dole do dediny.
Predieral som sa razvalinami. Všade bolo cítiť dym a zápach spáleniny, akokeby to tu niekto nechal vyhorieť. Prehľadal som štyri domy, nič len ruiny. Všetko do posledného stebla trávy spálené na uhoľ. Krútiac hlavou chcel výjsť von. Keď som práve prekročil ďalší spadnutý trám začul šuchot láb na štrku. Velkých láb. Prikrčil som sa a schoval do tieňa poničeného múru.
Naskytol sa mi nevídaný pohľad: človek,presnejšie tmavovlasá žena v čiernych šatách v kruhu desiatich pumodlakov. Elfské pumy sú obávanimy šelmamy. Aj keď cestou sme videli kopec zdochlín,pumodlaky sa vyskitujú iba na území temných elfov. Sú trikrát väčšie a minimálne päť-krát silnejšie ako obyčajne elfské pumy.
To ma však neodradilo. Z opaska som vytiahol kovového netopiera ktorý mal na konci kridiel špicaté hroty. Pokrútil si ho chvíľu medzi prstami aby som si zvykol na hladkosť povrchu. Napokon som vybehol z úkrytu a hodil ho do nič netušiaceho človeka. Neminul som. ( to nemám vo zvyku ) Lenže jeden pumodlak v poslednej sekunde skočil pred ňu. Schytal do krku namiesto nej a s chrčaním okamžite zdochol. Nečakal som kým sa na mňa vrhnú ostatný. Rozbehol sa k nej,preskočil som dve pumy ktoré sa po mne driaply a chystal sa seknút.
Očividne si z toho nerobila veľkú hlavu: zdvihla ruku a niečo zašepkala.  Do pŕs mi narazila chladná sila a zhodila ma z nôh.   Než si stihol uvedomiť čo sa stalo bol som obkľúčení pumodlakmi.  Zahryzli sa mi do rúk a nôh. V bolestiach ma donútili kľaknúť si. ,,Takže",začala žena bez toho aby sa na mňa pozrela, ,,čo robí upir v končinách elfskej ríše?" Povedal som prvú vec čo ma nepadla: ,,idem pozrieť príbuzných" ( čo bola úplná blbosť, lebo svetlé,a temné bytosti sa nenávidia už od začiatku vekov ) pousmiala sa a pozrela sa na mňa:,,A kamže išiel ten sprievod trpaslíkov ktorý si vyslobodil s Termnu?" ,,Kto?" Zatvárim sa nechápavo. ,,Zlá odpoveď" Pumy ( tie ostatné okrem tých štyroch čo ma držali ) ma celý čas pozorovali v kruhu ako predátor lovnú korisť. Potom sa  jedna z nich oddelila. Predstúpila predo mňa a škrabla ma. Ako som sa už zmienil pumodlaci majú päť krát silnejšie drápy než obyčajne elfské  pumy. Ukrutne to bolelo a štípalo zároveň. ,,Už sa ti vracia pamäť?" ,,Vôbec netuším o čom hovoríš" odpovedal som. Ďalší škrabanec. ,,Dám ti teda inú otázku: Sú tu niekde neďaleko nejaké pevnosti?" Tá otázka bola taká priehľadná. Uškrnul som sa: ,,veľa" Ďalší škrabanec. Otvorila ústa,ale potom sa zháčila a položila si prst na akýsi kovový predmet na uchu. Chvíľu mala na tváry nečitatelný výraz a potom sa spýtala: ,,Ty si Lukas?" ,,Áno a čo s tým?" Vzápätí pristúpila ku mne a položila mi ruku na čelo. Z jej dotyku som cítil mágiu. Na človeka bola megasilná. Musel som sa celý skoncentrovať aby som si ochránil myseľ. Lenže koncentrácia mágie vyžaduje aj pre skúsených mágov sebakontrolu a kľud.... ona to vedela. Za chvíľu sa mi, ako na povel do končatín zakusli štyria pumodlaci a to vám už len bola bolesť!
Zatmelo sa mi pred očami...

*****

Prebudim sa pripútaný v koženom kresle,kovovými reťazami.
Rozhliadnem sa okolo seba a musím zažmuriť oči. Nachádzam sa v miesnosti plnej svetla, čo pre upira nie je práve najpríjemnejšie. Na okraji môjho zorného poľa som rozoznal siruety postáv. O chvíľu zaznel hlas: ,,už sa prebúdza." Pred silnú žiarovku sa niekto postavil, nezakrýval ju však celkom. Úmyselne sa postavil tak blízko aby počul každé slovo aj keby som šepkal čo znamenalo že musel vedieť že mu nevidím do tváre. ,,Zdravím Lukas" začal: ,,Obdivujem ako si zvládol zachrániť tých trpaslíkov,si hrdina." Zostal som bez výrazu. ,,Predpokladám že teraz smerujú k upírom."  povedal. To mi vyrazilo dych: ,,A na základe čoho to predpokladáte?" ,,Lebo je to posledné nedobité územie" povedal s kludom neznámy ,,To najľahšie sme si nechali na koniec. Máme na svojej strane boha a silnejších mágov než si dokážete predstaviť. Poraziť upírov a posledné zvyšky rás bude hráčka." Povedal samolúbo. V duchu som sa pousmial: "máme na svojej strane boha." Čímto je, že túto vetu počujem od všetkých dobyvateľov? Dobre som vedel že keď zo mňa dostanú potrebné informácie zabijú ma,ale chcel som to vedieť. ,,Prečo ste prišli?"Spýtal som sa skoro šeptom. Neviem, či z toho uspávacieho kúzla alebo z iného svinstva ,čo do mňa nastrkali, som bol tak unavený. ,,Povedzme to tak že na zemi sa už minuli všetky nerasné suroviny. Od ropy až po uhlie. No a potrebujeme nové." ,,Tak prečo jednoducho nepoprosíte?" Zasmial sa: ,,Ty nás nepoznáš. Časom by sa minuli aj tie a my potrebujeme stáli prísun aby výroba stále vyrábala produkty... Ale dosť bolo zbytočných rečí."
Nasledovali obviklé otázky ako lokácie pevnosťí,počty vojakov,opevnenie,terén atď. Počas nich som sa len priblblo smial za čo som dostával do tela štedrú dávku elektrického prúdu. Nakoniec som to nevidržal a použil som neverbálne kúzlo. To ma dostalo do stamického bezvedomia. ( čo je stav kedy stratíte kontrolu nad svojim telom a ponoríte sa do vnútra svojej osobnosti a môžte na plno kontrolovať svoju mágiu. ) Okolo seba som cítil záplavu vedomí disponujúcich magickou silou,bola to tá sila, ktorú som nikdy nepochopil a asi aj preto som ju nenávidel. Sila lásky.
Ju nebolo ťažké nájsť. Mala inú podstatu sily, ako ostatný. Skoro by bola aj mne rovná, ale špinila ju duša ktorú v sebe mala. Až som cítil ako sa mykla keď som sa jej dostal do mysli.  Hneď sa začala brániť. ,,Počkaj!" Skríkol som: ,,Čím ťa tak fascinovali tie zvieratá?" ,,Do toho ťa nič!" Odvrkla a ďalej pokračovala v budovaní obranného kúzla. ,,Vieš, že keď vyhrajú zabijú ich!" ,,Ja ich ochránim." ,,Sama proti všetkým?" Prestala.
,,Pridaj sa k nám, pomôž mi utiect." ,,Aby som potom s vami zomrela?"
,, Odkiaľ bereš tú istotu, že ich neporazíme?"
,,Jednoducho to viem" odvrkla a začala si ma surovo vytláčať z hlavy.
,,Nechceš byť predsa zodpovedná za ich smrť!" Bola posledná veta čo som stihol zakričať, než ma vyhodila.
Zobudil som sa, nikto nikde. Fajn tak toto sa nepodarilo. Čas vymyslieť plán B. Pomyslel si.
*****
Keďže tam nemali hodinky nevedel koľko som rozmýšľal,ako odtiaľto uniknúť. Môj problém sa však vyriešil keď sa z tmy vynoril čierny,zelenooký kocúr. V ústach niesol kľúč. Vyskočil mi na nohy a položil ho.
,,Vďaka" povedal som,počkal kým kocúr znovu zoskočí potom som skrčil nohy. Zobral kľúč do úst a odomkol si ľavú ruku. Ked sa vyslobodil vstal som a hneď prešiel k stolíku obďaleč. Na nom spali moje prekrížene meče uložené v pošvách. Upevnil som si ich na chrbát a vytasil: ,,čas vstávať priatelia" šepol.

,,Mau" ozvalo sa od dverí. Pozrel som na čierneho kocúra: ,,povedieš ma? Vďaka" povedal a išiel za ním.
*****
Išli sme prázdnimy chodbami, čo podľa môjho názoru nebola náhoda.
,,Škoda, mohlo byť viac zábavy." Kocúr ma nevnímal a stále hrdo kráčal predo mnou. Zábava nás však čakala vonku.
Ked sme vyšli z hangáru, vonku nás privítala palebná línia. Zhruba tridsať vojakov. Tipoval som že mali strieborné guľky. Proti toľkým by mi nepomohla ani moja rýchlosť. Kocúr vedľa mňa výhražné prskal. Toto je môj koniec! pomyslel som si. Lenže aj upir si môže  myslieť všeličo. Ešte než stačili vystreliť jeden z nich zachrčal,vyplul krv a padol mŕtvy. Z krku mu trčal čierny šíp. O dve sekundy ďalší. Vojaci však nestratili disciplínu. Usporiadali sa do kruhu a nervózne čakali odkiaľ príde útok. Chvílu sa nič nedialo.
Potom z ničoho nič zo zeme na ktorej stáli vytryskla láva. Spálila ich a zmizla tak rýchlo, ako prišla. Na mieste ostal len čistý asfalt a popol.
Žmurkal som neschopný posúdiť ,či to čo som videl je skutočné, alebo len moja posmrtná paranoja.
Potom som uvidel, ako ku mne idú dve postavy. Alexandrius s lukom v ruke a muž v bielej kapucni opierajuci sa o šedú palicu na konci ktorej sa leskol krvavočervený kameň. ,,Pri Draculovi kde si bol?" Zvolal Alexandrius a objal ma. ,,Na výlete" usmial som sa o odsunul ho. ,,Sú trpaslíci v bezpečí?" Sú povedal muž v bielej kapucni. ,,Teraz však musíme čo najrýchlejšie zmiznúť!" Chytil palicu obydvomi rukami a mrmlal si nejakú formulku.
,,Čo si ten mrmle?" Spýtal som sa Alexandriusa. ,,Mňa sa nepýtaj" odvetil.
Za chvíľu začal kameň na palici žiariť a nás obklopila hustá čierna guľa.
*****

Keď zmizla nachádzali sme sa na nádvorí veľkého hradu.
,,Vitajte! Povedal muž: v Inverne! Pevnosti ktorá je temer nedobitná,a to pre to že ju nevidno." ,,Ako to?" spýtal som sa. ,,Kúzlo ktoré vymyslel môj majster,doposiaľ neviem ako funguje." Zastal som: To myslíš že sa pred nimi budeme schovávať?" ,,Niee" chlacholil ma Alexandrius: oni tadialto musia prejsť. Myslia si že trpaslici sú ukrytý v blooderne ako sme to v našich správach dali rozhlásiť." ,,Aha" povedal som a zase pridal do kroku. Všade okolo nás sa ostryli meče kuli brnenia, brúsili dosky na barikády. Skrátka príprava na bitku.  Muž nás doviedol k honosnemu rytierskemu domu: ,,Vyspi sa, budeš to potrebovať." Vošiel som dnu. ,,Dobre..a mimochodom, zajtra môžme umrieť,mohol by som vedieť kto ma s Alexandriusom zachránil?" ,,Kerin,volám sa Kerin" povedal a zavrel dvere. ,,Vďaka" povedal som do prázdna.

*****

,,Vstávaj, vstávaj! ,Mykal mnou Alexandrius: ,,už sú tu!" Zo spánku niečo zamrmlal ale keď som počul:už sú tu, strhol som sa. ,,Vážne?" Spýtal sa.  ,,Vážne" povedal a vybehol z izby. Aj ja som sa musel ponáhľať. Keby niekto chcel vedieť kto je rekordman vo vstaní s postele, oblečení sa do brnenia a následného šprintovania na hradby bol by som ,prinajhoršom, silným ašpirantom. Ja s Alexandriusom sme stáli na hradbách spolu s početnými lukostrelcami. Jasne a zreteľne sme ich videli. Celú armádu vojakov a bojových strojov  pod nami.  Bolo ich fakt veľa. ,,Keď dám povel začnite strieľať!" Povedal Kerin. ,,Napnúť!" Zakričal ktosi po elfsky a každý z veliteľov to povedal v jazyku svojej rasy. Čakali sme. ,,Teraz!" Povedal Kerin,síce neviem ako multijazyčne. Spustila sa salva asi deväťsto šípov na nič netušiace jednotky travičov. Padali jeden za druhym ako muchy. Než sa spamätali tie monštrá vo vzduchu rozpohybovali sa naše katapulty. Dvoch zostrelili a zvyšný štyria boli donútení klučkovať.
S tými si poradil Kerin. Jeden balvan, ktorému sa vyhli len pred pár sekundami, zastavil vo vzduchu  a vrátil naspäť na jeho pôvodnú dráhu. Namiesto jedného, ktorého mal pôvodne zabiť, zabil troch.  V prípade štvrtého zhypnotizoval pilotov.   Mysleli si že strieľajú do nepriatelov a pritom strieľali do svojich. Ked ostatný videli ako ich kosíme zatiaľ čo oni sa ani nedostali dovnútra, odhodili zbrane a utekali. Vyhrali sme.
Ale iba na chvilku. Zo severozápadu sa k nám blížila ďalšia skupina vojakov ktorú viedli muži v čiernych rúchach. Mali delá na pásoch. Rozbili hradbu akoby bola z masla. Obrancovia na nej popadali a boli vydaní na milosť a nemilosť trávičom. Kosili ich, ako kosa trávu. To však nenechal Kerin a jeho skupinka čarodejníkov len tak. Elfovia dole boli totiž jedinou stenou medzi nimi a travičmi. Vytvorili okolo nich štít. Guľky sa od neho odrážali späť na tých, čo ich strieľali. Ale ani ich čarodejnici neboli zlý. Jeden z nich len mávol rukou a odrazene guľky doslova zmizli. Keď sa čarodejnici spolu z ostatnými travičmi dostali blízko elfov vytasili nože. Všetci lukostrelci utekali na bok hradieb pomôcť im. Ja som však Alexandriusa zastavil a ukázal na delá na pásoch ktoré sa stáčali presne do opačnej strany s úmyslom rozbiť bránu. ,,Na tri?" Prikývol ,,Raz... Dva...Tri!" Povedali sme a skočili z hradieb. Každý z nás pristál na inom dele. Odtrhol som poklop ako prilepený papier a vklzol dnu. Pozerali na mňa traja vystrašení traviči. Jeden má chcel zabiť pištoľou,ale obrátil som ju proti nemu a strelil mu do hlavy.Druhý nožom. Ruku som mu chytil a potiahol tak silno, až som mu ju odtrhol. Keď to videl tretí akosi stratil chuť. Otvoril dvere a za jazdi vyskočil. Pokrútil som hlavou,dotkol sa prístrojovej dosky a zašepkal pár slov. Potom som opustil vozidlo tak ako som prišiel a preskočil na druhé. Za pár sekúnd sa kopa šrotu bez jazdcov vznietila. A tak išli aj ďalšie,ale Alexandrius bol rýchlejší než ja. Ja som zneškodnil jeden, on už pomaly tretí. Keď som však vyliezal z posledného v ramene som ucítil ostrú bolesť. Spadol som. Na chvíľu upadol do bezvedomia. Keď som sa ako-tak  prebral nado mnou stál vojak a mieril na mňa. Pozrel sa okolo seba: stále prichádzali ďalší a ďalší,obrancovia mleli z posledného. Kerinovi čarodejnici sa stratili nevedno kam a on sám čelil trom čarodejnikom. Už zase! Pomyslel som si. Nemal silu akokoľvek sa brániť,tak som len zavrel oči a čakal na svoj odchod. Nič.
Vzápätí som počul výkrik a prskot. Mačací prskot. Otvorim oči. Chlap ktorý stál pred chvíľou nado mnou ležal na zemi a s prázdnych očných jamiek mu vytekala krv.  Vedľa neho sedel ten zelenoočko,  s čiernym chvostom a krvavou papuľou, akoby čakal na mysku mlieka. Zmätený som sa postavil: čo tu ten robí? Pozrel som sa na západ ,teda za vojská travičov. Normálny človek by to nevidel,ale ja som videl kopec na ktorom stála tá čiernovlasá žena. Dolu kopcom sa hnali zvieratá všemožného druhu: mačkolaky,pumodlaky, vlci,hady,potkany vtáky... Ona si snáď priviedla zoo! Pomyslel som si. Zadný voj zelenoodencov sa  síce otočil,ale neskoro. Zvieracia armáda do nich narazila plnou silou a predierala si cestu ku skupinke obrancov, ako keď nôž kraja maslo. Vzduchom preletela mŕtvola vojaka s rozpáranou hruďou a pristála na nádvorí kde sa posledná skupina obrancov, Alexandrius,Kerin a pár vojakov, tlačili na schodoch a odrážali nápor dobyvatelov. Na chvíľu akoby všedci zabudli že bojujú. Traviči boli vydesený,niektorý dokonca odhodili zbrane a utekali. Alexandrius,Kerin a ostatný zajasali a pustili sa do nepriateľa svnovým elánom a už aj podporu zvierat. Usmial som sa. Kocúr sa mi medzi tým začal obtierať o nohy. Kľakol som si a začal ho škrabať za ušami,spokojne zapriadol. Vtom my v hlave skrsol nápad. Vždy som bol sám. Ona ich má určite nadostač'. A tento ma už dvakrát zachránil. Pomaly som rukou prešiel na kocúrov chrbát a stlačil. Kocúr bolestne zamravčal. Chcel sa mi vymámiť,ale nedovolil som mu to.  Pomaly som z jeho vnútra začal vyťahovať bielu,žiariacu guľu. Čím viac bola vonku,tým viac kocúr mravčal. Keď som ju nakoniec vytiahol, kocúr posledný raz spurne mávol chvostom,zvalil sa nabok a už sa viac nehýbal. Obzrel som si bielu gulu,ktorej žiara slabla a slabla až na koniec zmizla.  Pohladkal som nehybneho kocúra a vtedy som si všimol na jeho chvoste iskru ohňa z neďalekej horiacej kopy šrotu. Chcel som mu ju dať dole,ale z dvovodov ktoré niesu ani mne známe mu iskra ( doslova ) vrástla do chvosta a vytvorila ohnivo oranžovú čiaru po celom tele. Musel som uskočiť ked mu celé telo vzplanulo krvavočerveným plameňom. Vyjavene som na tú celú, dokonalú nádheru pozeral. Zrazu oheň zhasol, a ostala len kocúrova čierna srsť. Otvoril oči. Ale jeho oči už neboli zelené. Svietili v tme jasným červeným svetlom,zo slabým odtieňom ohnivo oranžovej. ,,Mau?" ,,Kde to som?" Ozval sa mi v hlave jeho melodický hlas. Usmial sa: ,,Neboj kamoš postarám sa o teba" povedal som mu v myšlienkach,a pomohol mu na nohy.  
Alexandrius,Kerin a ostatný s pomocou zvierat hnali dobyvatelov na ústup,ale pomaly. Ešte stále ich ochraňovala skupinka čarodejníkov. ,,Máme prácu" povedal som kocúrovi. Ten kyvol hlavou a pridal sa k ostatným mačkovcom.
Vytasil som meče a vrhol sa do toho hurhaju. Jedného som rozrezal zo zadu,otočka: dalšiemu preseknúť krk...Tak som si presekal cestu až k Alexandriusovi. Zjavne sa dobre zabával v kruhu (ne)priateľov. Ich guľky odrážal svojimi mečmi. Rýchlo som odsotil nabok jedného rytiera z našich čo sa mi priplietol do cesty.  Postavil som sa chrbtom k Alexandriusovi.
,,Ahoj"
,,Čau"
Pozdravili sme sa zbežne a ďalej sme odrážali dážď guliek, ktorý sa na nás valil. Keď zelené mozgy pochopili že takto zbytočne plytvajú muníciu,obrátili zbrane a pustili sa do nás pažbami. Naraz sme vyrazili. On k svojim dvom a ja k svojim. Prvý videl,že som rozbehnutý tak mi chcel jednoducho vraziť pažbu do brucha. Človeka by dostal,ale nie upira. Jedným mečom som mu ani nie za pól sekundy odsekol obydve ruky.  Vykríkol a trochu ma ošpliechal,ale ja som si ho už nevšímal pretože som sa ponáhľal k ďalšiemu. Ten ( Zjavne vydesení rýchlou a brutálnou porážkou kolegu. ) zdvihol svoju zbraň nad hlavu. Zastavil som,skrížil svoje meče do x. A tým som mu zblokoval úder. Rýchlo som preniesol celú váhu na ľavú nohu a pravou ho kopol do rozkroku.
Zbraň padla na zem, on sa predklonil.  Mne stačilo urobiť polkruh smerom dole a jeho hlava sa odkotúlala meter od tela. ( Nehovoriac o tom že ma zase ofrkal. )  Celý od krvi som sa pozrel na Alexandriusa. Jeho predošlí súperi ležali na zemi dobodaný a on sa už bil s ďalšími, ale na sebe nemal ani kvapku krvi. ,,Kde je Kerin?" Zakričal som. Spravil obtočku: ,,To sa nevieš byť čistejšie?" Povedal s úsmevom a len tam mimochodom jedného traviča rozsekol napoly. ,,Choď do pekla." Zašomral som. Zasmial sa. ,V sieni" povedal keď odrážal celkom dobre mierený úder pušky. Trvalo mi hodnú chviľu presekať sa cez ten dav, až do hlavnej siene. Keď tam konečne došiel, našiel som tam Kerina v spoločnosti troch čarodejníkov s krížmi a v čiernych rúchach. Len tam tak stáli a pozerali sa na seba. Telepatický súboj čarodejnikov. Ale jeden proti trom to nanajvýš nebolo fér. Podľa toho, ako sa Kerin ksichtil mi bolo jasné že už dlho nevidrži. Rozbehol som sa teda k nim že ich zabijem ručne-stručne, ale akási neviditelná sila ma v polovici cesty zastavila,a odhodila. Jasné,silové pole pomyslel som si. Možno by som podstatu štruktúry aj našiel, ale to by mi trvalo a nebol čas. Každú chvíľu ho mohli zlomiť. Prinútil som sa vstať a skúsiť to ešte dvakrát. S rovnakým výsledkom. Potom ma čosi napadlo,čosi šialene. Zobral som obidve meče do jednej ruky, druhú na nich položil,zavrel oći a začal:,,Otče náš ktorý si na nebesiach.." modlil som sa v nádejí že ak tam budem mať aspoň kúsok oklamem ich ochrany. Nemal som šajnu či ma vysliší, ale mohol by.  Koniec-koncov ide o osud  céleho nášho sveta.  Zobral som ich do obidvoch rúk, podišiel na hranicu bariéry a rozbehol sa. Fungovalo to. Prešiel som bariérou. Všetko ma ukrutne pálilo. Podišiel som k prvému a zabodol mu jeden z mojich mečov do hrude. Potom som prišiel k druhému  a spravil to isté len s druhým mečom.  Tretieho som chytil za hlavu a chcel mu zlomiť väzy,ale nakoniec ma to predsa len zmohlo. Ruky mi otaželi, nohy ma zradili a padol som do tmy.
*****

 Podarilo sa mi trochu otvoriť oči. Bolesť zmizla. Ležal som vedľa troch mŕtvol v čiernych ruôúchach.  Pozrel som sa po Kerinovi. Stál tam kde vždy. Ibaže podlaha pri jeho nohách bola vykrojená do kruhu a tiahla sa v rôznych špirálach. Kerin stál v strede tohto  kruhu a čosi si mrmlal. Kameň na jeho palici svietil červeným svetlom. Zrazu sa z štrbín v zemi vydrala láva a začala stekat proti gravitácií do rozličných tvarov: drápy,nohy,chvost, brucho.. Prerazila dokonca aj strechu. A vtedy som si uvedomil čo to je za zviera:drak. Všetci bojovníci akosi zabudli že bojujú a fascinovane sa dívali. Potom drak zareval a začal na ( Už i tak dosť zdecimovaných ) travičov chrliť oheň. Tý boli bez magickej ochrany od svojich vodcov bezmocný.  Padali ako kolky pred bovlingovou guľou. Všimol som si, že ilúziu draka Kerin ovládal svojou palicou. Viac neviem lebo dozvuky účinkov posvätného poľa ma donútili znovu zavrieť oči a nazrieť do temnoty.

*****

Zobudil som sa na to,ako mi niekto dáva piť krv z pohára. Otvoril oči. Bol tam liečiteľ. Keď som sa naňho prekvapene pozrel,len povedal: ,,pi" Lačne som vypil celý pohár. Zobral ho: ,,Ešte prídem" povedal, otvoril dvere a vyšiel z miesnosti. Rozhliadol som sa. Bol som v izbe s poličkami na ktorých boli čudné flaštičky. Steny boli natreté do krvavočervena a okná zastreté červenými závesmi. Na závesoch sa vynímal emblém s dvomi prekrýženými mečmi a netopierom. Spokojne som si vydýchol: konečne doma. Za chvilu sa otvorili dvere a do miesnosti vošli Alexandrius s Kerinom. ,,Ako tí je?" opýtal sa Alexandrius. ,,Ako keď vypiješ pól litra svätenej vody" usmial som sa: ,,Ako to dopadlo?" ,,Rozprášili sme ich" informoval ma Kerin: ,,a to uplne každé sídlo.  Tých čo prežili, alebo sa nám vzdali sme bezpečne vrátili do sveta z ktorého prišli. Akurát s pani Ašern bol problém." ,,S kým?" Spítal som sa nechápavo. ,,S pani Ašern" zopakoval mi znovu. ,,To je tá travička čo sa neskôr pridala k nám. Vlastne jej vo veľkej miere vdačime za víťaztvo. ,,Vraj stratila jedného zo svojich kocúrov a musí ho nájsť. Keď sme jej hovorili že musí odísť, stratili sme dvoch elfov a zmizla nám." Zahvýzdal som. Ešte som nevidel človeka čo by premohol elfa, nieto dvoch naraz. Začal som mať zlú predtuchu. Ako potrvrdenie sa jeden zo závesov pohol a o pár sekúnd bol červenooký kocúr na mojej plachte. ,,Prepáč mi to"ozval sa mi v hlave jeho hlas. ,,Bola strašne hysterická. Trápila sa kvôli nepodstatným veciam." Usmial som sa: ,,Chápem, chceš tu ostať?" Spýtal som sa ho tiež v mysli. ,,Môžem?" ,,Iste" odvetil som mu a začal ho hladkať. Kocúr spokojne zapriadol. ,,Ehm..." ozval sa Alexandrius: ,,nemal by si ho vrátiť?" Kocúr otočil hlavu tak aby naňho videl,zdvihol labu a vysunul drápy ktoré boli trikrát dlhšie ako drápy obyčajnej mačky. Alexandrius vyjavene vytreštil oči: ,,Ty..ty mi rozumieš? Dobre teda už mlčím." ,,Aspoňže je pokoj" prehovoril Kerin. Alexandrius prikývol. ,,Ano je pokoj" povedal som.
Zatial pomysleli sme si obaja.