Stručný prehľad romantickej filozofie
Stručný prehľad romantickej filozofie a teória svojbytnosti duševných bytostí
Romantizmus je odmietavou reakciou na osvietenstvo v dôsledku sklamania z historických výsledkov francúzskej revolúcie 18. stor. a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohŕda dobre vychovanými ľuďmi, nazývajúc ich filistrami a meštiakmi, vystavuje na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohŕda empíriou a matematikou, dôveruje len inštinktom, intuícii, fantázii, verí nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňuje génia s Bohom (Kantova formulácia "génius tvorí ako príroda" sa sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd. Romantizmus dáva prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňuje organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobíde bez nejakého "pra-" (po nemecky "ur-"), bez nejakej prasily alebo prahmoty alebo prabytosti.
Prírode dáva prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romantici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov, najmä z Majstra Eckharta.
Romantizmus nachádza potešenie v analógiách spájajúcich človeka s vesmírom zvláštnymi zhodami, ktorým je cudzí princíp sporu: ľudská bytosť sa tu chápe ako 'odlesk Boha alebo vesmírnej duše' (C. Pichois), a ak existuje romantické vedenie (ktoré treba odlišovať od vedy), je pramálo zlučiteľné s hľadaním prísnej účelovosti a zákonitosti. Romantizmus sa totiž snažil pochopiť život v jeho úplnosti ( preto slabosť pre stále a nemenné ), ale jednako akceptoval aj menenie stanovísk k tomuto gigaobiektu skúmania čo malo vykompenzovať problém strnulosti osvietenského myslenia v zákonoch a rádoch.
Filozofia sa vždy zaoberala problémom poznania a romantici neboli výnimkou. Oproti zložitým konvenciám rozumu si svoje vysvetlenie poznania romantici si svoje vysvetlenie poznania podstatne zjednodušili. Súviselo to s ich myšlienkou absolutnej rovnoprávnosti poznania. Čiže bolo jedno či niekto študoval rastliny alebo teológiu, kopal základy domu ( romantici chápali všetko, dokonca i prácu ako vytváranie sebareflektívneho, umeleckého diela ) či písal vo svojom kumbáliku dušeplné básne.
Tento ideál bol samozrejme vo feudálnej spoločnosti tabu ( a žiaľ nie je plne zrealizovaný dodnes ), preto väčšina romantikou nebola obecne moc obľúbená ( nie že by si z toho robili hlavu ). Išlo totiž väčšinou o rôznych študentov s ktorých štúdiom to nezriedka išlo z kopca ( viď. Janko Kráľ wiki, inak prezývali ho aj divný Janko. ALE podľa mňa to priezvisko nemá náhodou! ).
Romantizmus sa vlastne môže chápať ako prvú európsku vzburu mladých. Mali tiež niekoľko spoločných rysov s hnutím hippies o sto päťdesiat rokov neskôr. V tomto zmysle sa udomácnilo aj: ,,Záhalka je ideálom génia a lenivosť cnosťou romantika.
Ale aby som sa vrátil k tej teórii poznania sformulovanej romantikmi: už som vravel o rovnoprávnosti všetkých aktivít. Táto rovnica však potrebovala aj druhú stranu. Teda univerzálny výsledok, ku ktorému by všetky tieto aktivity smerovali. Preto romantici zaviedli pojem svetový duch. Svetový duch mal byť jedno obrovské Ja, ktoré vníma samo seba v rozdelení na menšie Ja, ktoré v ňom prebývajú. Sranda je v tom, že tento duch bol romantikmi vnímaný ako niečo živé. Tým pádom svet bol vnímaný ako jeden veľký organizmus. Jedno veľké Ja, ktoré si stále znova a znova uvedomuje samé seba, prostredníctvom aktivity menších Ja, ktoré sa stále menia a sú vlastne čiastočkami väčšieho Ja, teda svetového ducha.
A toto platí aj opačne. My ako menšie Ja máme v sebe niečo zo svetového ducha, ktorého môžeme spoznávať jednak v umeleckom vytržení a jednak v mysticko – filozofickom nazeraní ( za romantizmu megahit ).
Takže táto teória vlastne korunovala intuíciu, iracionalizmus a fantáziu za absolutné poznanie sveta, na rozdiel od bývalého osvietenstva, kedy táto koruna patrila rozumu a kryštálovo čistej logike – aj keď isté nedostatky boli tolerované ( napr. otázka počiatku. Tá však bola v učených filozofických kruhoch osvietenstva zbavená svojho centrálneho postavenia a nazvaná „slepou uličkou filozofie.“ Niektorí ortodoxní teológovia sa týmto tvrdením vymedzujú voči filozofii dodnes ).
Ale z tejto teórie vyplýva jeden veľmi zaujímavý fakt. Totiž ak sa svetový duch skladá z menších Ja a on sám je Ja – veľké, absolutné Ja dokola sa stávajúce sebou, musí byť aj svetový duch živá bytosť. A romantická filozofia vravela aj to, že ak je svetový duch živý, musia byť živé aj jeho časti. Teda, že všetko čo je v stávaní sa – všetko čo koná aktivitu ( vlastne pohyb ) žije.
Takže vlastne celý svet sa chápal ako jeden veľký organizmus.
A tomuto chápaniu neušlo ani umelecké dielo ( ktoré svojim spôsobom v dobe romantizmu prekonalo všetko, pretože sa dokázalo mystickou symbiózou rozumu a citu priblížiť k prežívaniu podstaty veci ) a dokonca ani reč.
To ma vedie k jednému romantickému archetypu ( na ktorom je postavený aj Sofiin svet ), ktorý koniec koncov vedie kvázi do stratena ( ale čo ak STRATENO je len eufemizmus nášho rozumu, ktorý sa vo svojej nafúkanosti a slabosti zároveň odmieta zmieriť so svojou nedostatočnosťou a tvorivou silou Chaosu? ), ale aj tak je tá myšlienka MOC príťažlivá na to, aby som ju len tak nechal. A ako vravím, je to len počiatočná teória, ktorá potrebuje rozpracovanie.
Raz si povedala, že ( Ja ) „som mnohé.“ Ak predpokladám, že to platí, mohol by som povedať, že tvoje Ja je z pohľadu vnímajúcej bytosti Nyx takým svetovým duchom, ktorého súčasťou povahy Nyx je, ale pritom sama má svojbytnú povahu, ktorú svetový duch ( čiže v tomto prípade ty ) dokáže vnímať len vtedy keď sa „zmenší“ na veľkosť istých charakterových čŕt Nyx. A aj vtedy je otázne, či je toto vnímanie dokonalé. Lebo povestné racionálne poznanie samého seba môžeme celkom slušne preformulovať na ,,sebazaškatulkovanie do detailne vymedzeného, nedostatočného životného programu.“
Druhá verzia, ktorou som si podstatne istejší, je taktiež romantický predpoklad sveta ako všeorganického. Alebo ani ten nemusí byť. Stačí len holý fakt, že si Nyx nakreslila aj napísala. Všimla si si niekedy, že jazyk je abstraktné médium, ktoré ale žije tým, že sa mení a prispôsobuje? No ani to nie je to čo podľa mňa robí Nyx živou a svojbytnou z tohto hľadiska. Ak by si sa odhodlala ukázať tie diela rôznemu publiku bez toho aby si im povedala čo majú pred sebou a spýtala by si sa ich čo pri pohľade na dielo cítia a oni by hovorili minimálne desať viet, málokedy by si sa dozvedela presne to isté.
Ako to? Jav toho diela sa mení v závislosti na divákovi. Respektíve on tú postavu oživuje pre seba tým, že ju vníma svojimi predispozíciami umeleckej komunikácie.
Ale priznávam, povedať v tomto koncepte či Nyx existuje svojbytne je dosť ťažké. Totiž ak berieme fakt, že reč je organická tak vlastne ožila vtedy keď si na ňu prvýkrát zavolala, pretože či sa nám to páči či nie žijeme v reči. Takže Nyx ( ak má svojbytný charakter ) je na reči závislá podobne ako ty. Jej existencia je nám jasnejšia vtedy, keď o nej rozprávaš ( všimni si, že som nepovedal ako rozprávaš ). Otázkou v takom prípade zostávajú preformulované slová istého existencialistu na ktorého meno si teraz nespomeniem: Je produkcia slov synonymom existencie?
Inak povedané: musíš ty o nej alebo ona o sebe hovoriť aby existovala?
Alebo len ona za seba?
Či pre seba?
V obidvoch prípadoch je však súčasťou teba, čiže ty si ten svetový duch uvedomujúci si nonstop seba aj cez ňu aj keď práve ju držíš väčšinu času v podvedomí a aj keď ju vytiahneš je otázne nakoľko vraví sama za seba a nakoľko je donucovaná vravieť ostatnými. ?
Je tu ešte veľa vecí čo by som chcel povedať, ale väčšina z nich ešte potrebuje hlbší výskum. A taktiež cítim, že ešte nie je ten správny čas.
Záver, ktorý môžem z tejto malej teoreticko – praktickej prácičky uzavrieť ma vždy fascinoval a bude fascinovať, ale nie je žiadnou novinkou pod slnkom. Potvrdí mi ho každý spisovateľ.
Literárna postava nie je len pár slov na papieri. Je to duševná bytosť žijúca v psychickom univerze jej stvoriteľa. Čím viac ju jej stvoriteľ vyhľadáva tým väčšiu svojbytnosť jej dáva. Nakoniec sa môže stať, že stvoriteľ cíti ako mu jeho bábka ožila pod rukami a roztrhla nitky, ktorými ju ovládal.
Tak. Pre toto vravím, že má Nyx vlastnú existenciu.
Možno bude aspoň niečo z týchto bláznovstiev adekvátne. Ale tvoja cvokárka by iste poznamenala, že tento pátosne nazvaný filozofický výskum nemá vôbec ďaleko k náboženskému spisu. Možno nie je tá Nyx čo ma tak fascinuje nič iného než personifikácia sadistických sklonov, ktoré pre bezpečnosť iných treba potláčať liekmi na rovnováhu.
Tak či tak, aspoň som si skrátil svoje čakanie na Smrť, ktoré potrvá ešte minimálne sedem rokov.
RvR
5. 4. 2016 - 22:50
Priestor pre dialóg
Neboli nájdené žiadne príspevky.