Suchá ulica
Dovoľte pútnikovi povedať vám, čo videl cez nezasklenné okno starej schátralej budovy.
Videl ulicu, jednu z mnohých ciest pod lazulitovým závojom oblohy. Okolo cesty stáli mnohí moderní prométeovia ľudstva načahujúci sa akoby chceli strhnúť vzácnu prikrývku nebies a dať ju nám, prachu. Išlo o úradné budovy, veľké banky, ubytovne študentov univerzít a nakoniec samotné fakulty, väčšinou prírodných vied.
Na tmavošedej ceste, ktorej koniec sa strácal v nedohľadne, autá už dávno započali naháňať čas pre svojich pánov.
Okolo nich v ničom nezaostával rôznorodý dav ľudí náhliacich sa nejednotne na obidve strany, každý ako chcel, či potreboval. Tí sa od áut líšili len v jednom. Naháňali úspech, šťastie a spokojnosť.
Obdaleč na chodníku kráčala skupina vzdelancov. Nerozumel som im, pretože hovorili jazykom čísel. Zdalo sa, že ich dav nezaujíma a idú vlastným tempom. No ak sa jeden prizrel bližšie, všimol si, že dbajú na to aby s nimi ich publikum, ktoré bolo dosť početné udržalo krok. Plynuli im z toho podstatné prostriedky, takže sa aspoň o časť davu veľmi intenzívne zaujímali. Pokrytci. Slúžili spoločnosti na pokrok ale v princípe ich neučia ako sa k takej skutočnosti potom postaviť.
Na ulici bol aj kostol, no účasť na kazdotýždenných rituáloch bola rok čo rok menšia a menšia. Možno je to aj tým, že kňaz sa snažil neaktuálne cudzokrajné knihy previesť na našu krajinu a dobu. Ale zabúdajú, že my sme sa nevzdali viery v starých bohov pre novú vieru, ktorá je silnejšia. Nie. My sme sa vzdali starej viery v strachu. Dejiny Veľkomoravskej ríše to jasne potvrdzujú. Forma do ktorej sme daný sa nemôže bez našej slobodnej vôle stať naším obsahom.
Ako posledný na tejto ulici priťahoval pozornosť pouličný rečník s veľkým obrazom Božieho milosrdenstva. Stál na kraji chodníka a vykrikoval na ľudí nech sú šťastný, nech sa usmievajú, nech sa tešia zo života a nech idú za Láskou. Niektorí sa pri ňom pristavili s milším slovom iní polemickejšie. Ale bez aspoň základných znalostí idealizmu sa táto filozofia ťažko prebíja. Má totiž veľmi sofistikované previazanie transcendentálií s empíriou.
Takže v týchto diskusiách vždy vyhral, čo ho ešte nabádalo pridať oheň do svojho hrdla. Ako by nestačilo, že teplomer sa už zopár týždňov šplhal na štyridsať. Čo týždňov, rokov!
Stále sa hovorí o duchovnosti človeka a pritom je to pojem na ktorý z hľadiska diferänciácie ani nemožno nájsť presnú definíciu. Dokázala to, samozrejme, len dogmatika a tá ako sa domnievam osebe zabíja individualitu myslenia. Samotné myslenie pre svoje zatraktívnenie v tejto dobe potrebuje zmenu perspektívy, ako sa domnievam. Ale nad tým nechcem teraz dumat. Jednak by to v zobjektivizovanej spoločnosti nemalo zmysel a druhák nie som človek, takže sa ma to vlastne netýka.
Ja som len pozorovateľ. Pozerám sa z Tienistého vnútra schátralej budovy na ulicu podomnou. Ulicu kde sa ľudia jednostaj za niečím ponáhľajú a nenapijú sa. Prečo? Prosto by museli zastať. A to neprichádza v dnešnom výkonu chtivom svete do úvahy. Čo by napiť, oni kvantá čistej vody úmyselne vylievajú na púšte! Keď už piť, tak ponúkajú iba mútnu vodu, ktorá zasýti jedine masochistu s večnou túžbou sebaponižovania. A potom sa čudujú, že existujú na tabletkách ako bábky. Ich duše majú smädné jazyky vyplazené až po zem. Ale nemajú sa kde napiť, pretože najkvalitnejšiu vodu si sami vedome ničia.
Neplakal som, to už nemám vo zvyku. Ale mám rád smutné, či sadistické udalosti. Donútia precítiť existenciu. Presne ako teraz.
Vstal som, vošiel hlbšie do budovy, zobral čiernu tagovačku a na už tak dosť počmáranú stenu napísal:
Katastrofa, keď sa naplocho
po spoločnosti rozprestiera sucho.
Márne, márne, márne je to
tam Ducha už viac nieto.