Trailer-officiálny
Nad Tatrami vyšlo slnko. Jeho oranžové lúče najskôr ustráchane šplhali na vrcholy a potom nebojácne vzlietli nad hory a začali mocne a hrejivo žiariť. Ešte bol cítiť ranný chlad, no hneď ako sa slnko ukázalo celé, vypukla nepríjemná páľava aj napriek tomu, že Tatry bývali chladné ako každé iné hory. Sneh z vrcholov sa stratil, Gerlachovský Štít už nemal svoju krásnu ľadovú korunu. Krásne tatranské lesy zmizli, ostali po nich len široké rúbaniská alebo veľké hromady popola. Všetka zeleň na Slovensku sa stratila. Z miest ostali zrúcaniny, z áut vraky, z ľudí....... kostry. No predsa len niekto žil. Niekde hlboko pod zemou kde bola večná tma a chlad, žili ľudia. Stretávali sa okolo malého praskajúceho ohníčka. Na hlavách plynové masky, v batohoch jedlo sotva na dva dni. O čistej vode a útulnom domove sa im len snívalo. Pre čo i len malé odviazanie jeden z nich hral na gitaru alebo čokoľvek iné a druhý pospevoval:
Pamätáš sa keď, sme boli slobodní.
Nesužoval nás tento svet.
Keď ešte neboli vojny.
No teraz už niet cesty späť.
Pamätáš sa keď, bol mier,
Keď nepadali bomby z neba.
Vtedy malo ľudstvo správny smer,
No teraz už Zemi nepomôže žiadna liečba.
Pamätáš sa keď, radiácie niet,
A keď bola Zem čistá.
Keď smútok nesužoval tento svet,
No teraz už je naša záhuba istá.
Ľudia, prosím nesmúťte,
Ale radšej za našu Zem bojujte.
Odstráňte odpad, zasaďte stromy,
A spolu sa zbavte pohromy.
S úctou na Zem nazeraj.
Nech v nej nájdeme raj.
Práve začínala piata hodina keď..........zazneli sirény. „Poplach, všetci žiaci a učitelia nech sa ihneď presunú do školského jadrového bunkru! Opakujem!....... zaznelo v rozhlase. „Ihneď tam choď!!!“ Prikázal mi nahlas Arnold. Všetci vystrelili z oddelení ako guľky a panicky utekali chodbami školy. V tom v rozhlase zas zaznelo: „Na mesto letí 12 objektov pravdepodobne drakov!“ Draci predsa nelovia v spoločenstvách. Pomyslel som si. Utekal som spolu s davom asi 3 minúty, niekoľko učiťelov (ľudských) sa snažili upokojiť žiakov a zoradiť ich no nikto ich nepočúval. Vtedy ma niekto zhodil na zem. Prešli po mne asi 4 žiaci. Vtedy ma zdvihol Jurij a vedľa neho bol Ryan. „Musíme ísť!“ Skríkol na nás. V tom niekde vpredu asi 10 m od nás bol počuť ohlušujúci tresk. Cez stenu školy preletel akýsi kovový valcovitý predmet. Niekoľko žiakov to pripučilo a okolo len strekla krv. Sekundu po tom sa klapky na predmete otvorili a začal z toho unikať modrastý plyn. Keď to žiaci vpredu vdýchli nehybne padli na zem. „Naspať!!!“ Vykríkol som so strachom. Všetci začali panicky pobehovať sem a tam a počet odpadnutých stúpal. V tom Jurij schmatol za rameno mňa a Ryana a začal utekať smerom ku hlavnému vchodu. Zo školy sme sa dostali medzi prvými. Keď sme sa dívali na oblohu zbadali sme obrovský strieborný lietajúci stroj. Malo to podlhovastý valcovitý tvar. Keď ste sa na to poriadne zadívali uvideli ste v kabíne dve zahalené postavy. Malo to štyri trysky a všade na povrchu to blikalo. Určite nás to videlo ale jednoducho sa to obrátilo a začalo vystreľovať tie nevýbušné rakety na budovu oproti školy. Vtedy sme jeden na druhého akoby zabudli a každý sa rozbehol svojim smerom. Cestou som videl prestrelku medzi Ruskými vrtuľníkmi a tými neznámymi strojmi. Ani jeden vrtuľník ten súboj nevyhral. Vždy len z toho monštra vystrelilo svietiace gule ktoré vydávali taký ne popísaťelný zvuk a zasiahli vrtuľníky ktoré buď sa rozleteli na kusy alebo ztraťili dráhu letu a narazili do najbližšieho mrakodrapu. Všetko vybuchovalo, horelo a rozpadalo sa. Niekto neznámi a veľmi silný na nás zaútočil. Videl som ako padajúce sutiny pochovávajú zaživa, ako helikoptéry padajú všade možne a nakoniec ako sa ľudia ktorý prežili požierajú navzájom. Mestom som kľučkoval okolo ohňa, mŕtvych aj nemŕtvych. Vtedy som mal v sebe toľko adrenalínu že som skoro vôbec nemyslel, len som utekal. Už som bol takmer pri svojom dome. No v tom na mňa z rohu vybehol nejaký muž. S krikom ma zhodil na zem a hrýzol ma do prsta. Chcel v hryzení pokračovať. Nahmatal som vedľa seba ostrý kameň a rýchlo som ho s ním udrel do spánku. Zvalil sa na zem a začal si nezmyselne niečo mrmlať. Vtedy som na neho v šoku díval. Bol bledý ako stena, oči mal červené, a ústa a hruď celú od krvi. Pristúpil som k nemu a udrel ho do čela. Ostriekal ma prúd krvi a muž sa už nepohol. Až pár sekúnd čo ma začal bolieť prst som si uvedomil že ma nakazil. V tom ma niečo napadlo. V sutinách vedľa bol kus ostrého plechu. Položil som ho hranou na prstenník na pravej ruke. Zobral som kameň a napriahol sa. V tom som prestal. Nedokážem to! Povedal som si. No prst ma začal nechutne páliť. Pomyslel som si na to čo sa zo mňa môže stať. Znechutene som sa napriahol a kameňom som udrel do plechu. Bolestne a stonavo som zakričal. Tak som sa tam asi 10 minút vykrúcal na zemi. Pred očami sa mi začalo zahmlievať. Už som len cítil ako ma niekto v zelenom vzal na pleciach.
Story by: Adam letrich
Trailer maker: Romanus Von Rayne