William Dresser
Príbeh:
Môj otec bol básnik. Najradšej písal reflexívnu lyriku. Za vlády kráľa a královny Euphoriky III boli umelci skoro tak uznávaný ako vedci a mágovia. Iste neboli sme nejak zvlášť bohatý, nepatrili sme ku šlachte. Aj tak sme si mohli hovoriť "zámožnejší mešťania." Diela môjho otca - poézia, filozofické diela a zbierky - sa predávali tak dobre, že mama nemusela pracovať. Také niečo ako hlad sme ani nepoznali. Otca si často volávali šlachtici do svojich salónou, aby im prednášal a recitoval. Niekedy som mal tú česť ísť s ním ako prídavok predniesť aj svoju tvorbu. Sníval o tom, že raz sa stanem takým slávnym umelcom, ako je otec.
Lenže sny majú tendenciu zomierať...
Keď zomrel kráľ, celý Polis smútil. Našťastie sa vlády celkom schopne ujala jeho manželka. No nebolo žiadnym tajomstvom že bola neskúsená a niektorý členovia královskej rady ju chceli zosadiť. Euphorica si však získala priazeň ľudu a tak bola politicky nezraniteľná. Oni to však skúsili inak. Zavraždili ju a keď jej dcéra "záhadne" zmizla parlament zvolil že na opustený trón podľa práva zasadne barón Barun. Ten nebral ohľady na obyvateľov a ich prosby. Zaviedol globálnu industrializáciu a hoci sa technici topili v peniazoch na ostatných dolahľa kríza. V dobe chorôb a chudoby, kedy všetci obracali každú mincu dvakrát, sa umenie stalo nepotrebným luxusom za ktorý je škoda vyhadzovať peniaze. Otec, ktorý bežne zarobil minimálne sto zlatých za mesiac, bol teraz rád za desať zlatých. Z toho sme samozrejme nemohli vyžiť. Preto mama išla robiť do malej práčovne, ktorej vedúci si nemohol dovoliť kúpiť stroje. Ani tam však nebola moc dobrá pláca. Často sme hladovali a tak som sa musel naučiť kradnúť. Vždy som bol na svoj vek nižší a to sa mi stalo výhodou. Občas ma chytili, ale vždy som mal na tvári blato, takže som dostal maximálne dobrý výprask obuškami a to bolo všetko. Ako som už spomínal otec píše reflexívne. Keď nemal predaj začal vystupovať na ulici. Jeho diela mali vačšinou protimonarchistický podtón. Nebolo žiadnym tajomstvom že Barun už dlhšie bažil po moci. Otec si myslel, že on prikázal kráľovnú zavraždiť. No a s jej dcérou urobil pravdepodobne to isté. Preto jeho básnami a filozofiou verejne podnecoval odpor. To sa, samozrejme nepáčilo mocnárom.
V práčovni sa môžeš veľmi rýchlo nakaziť ponurou. A tak z príkazu súdnej rady k nám jedného dňa vtrhli gardysti a zhabali nám majetok. Z toho mála peňazí čo sme mali nám dali štvrtinu a odviezli nás do ponury, kde nám pridelili malú drevenú chatrčku, na pokraji rozpadnutia. ,,Tu je vaša vila pán umelec!" smiali sa môjmu otcovi, ktorý zatínal päste. Nie že by v Polise bol luxus, ale tu bola ešte vačšia chudoba. Obecne tu bolo málo jedla a veľa gardistov. Krádeže sa stali ešte tažšými, ale prispôsobil som sa. Aj napriek izolácií a maminmu odhováraniu otec neprestal vystupovať na verejnosti. A tak mocnárom došla trpezlivosť. Vydali na neho zatykač. Neviem, ako to vedel, ale deň predtým si ma zavolal k sebe zo slovami: ,,Rád by som ti niečo dal synak." Zatiahol závesy ( nie že by inak bolo extra svetlo ) a zo šuplíka starého, dreveného stola, na ktorom horela sviečka na keramickom podnose mi podal ozdobné, atramentové pero. Pero, čo najčastejšie použival. Bolo čierne, so strebornými koncami. Trikrát dlhšie ako normálne perá a na zapínacom gombíku malo z vrchu hrubý prierez. Keď mi ho podával tváril sa vážne, ako kráľ odovzdávajúci žezlo svojmu následníkovi. Prijal som ho a mimovolne sa usmial: ,,Otec, však je to len pero." Otec mi úsmev opätoval a zobral si ho naspäť. ,,Jeden filozof povedal" ukázal mi symbol plamena, ktorý bol nakreslený bielou farbou na ľavej strane pera v strede: ,,Pero je mocnejšie ako meč" a stlačil ho. Z drážky na konci pera sa vysunula rýdzobiela čepeľ z hrotom. Bola dlhšia než nôž, ale meč to rozhodne nebol. Čepeľ dýky. Zrazu som pochopil, prečo to pero muselo byť trikrát dlhšie a o trochu hrubšie. Fascinovalo ma to a zároveň desilo. Ustúpil som: ,,Otec ty…" Prerušil ma dlhým povzdychom, ako starec po ťažkej práci. ,,Pochopíš keď príde čas, tým som si istý" povedal a stačil kresbu ešte raz. Čepeľ sa zasunula naspäť a pero, až na svoju abnormálnu dĺžku a vačšiu hrubku, vyzeralo úplne obyčajne. Vrátil ho do šuplíka zo slovami: ,,Dám ho zatiaľ sem dobre?" Keď tak spravil, sadol si za stôl: ,,To je všetko synak. Teraz ma prosím nechaj, musím pracovať." ,,Áno otče" povedal som a otočil sa k odchodu. V otcovej pracovni som býval často. Buď som mu pomáhal z básňami, alebo on mne. Inokedy ma zas učil starú filozofiu, alebo mi vysvetloval význam svojich kníh. No nikdy som odťial nevychádzal zmätenejší než teraz.
Na druhý deň k nám prišla garda a zobrali ho. Vôbec sa nebránil. Akoby vedel čo bude nasledovať a bol na to pripravený. Mama sa pýtala gardistov za čo ho zobrali. ,,Videli ho so vzbúrencami" odpovedali jej. ,,Je to pravda?" obrátila sa na otca. Ten upieral pohľad do zeme a mlčal. Mlčal aj na súde, takže mu za necelú polhodinu stihli prišiť všetko čo chceli. A nakoniec mlčal na pódiu, kde doňho ludia hádzali hnilé ovocie a posmievali sa mu. Pozeral na nich s ľútosťou. Už je to raz tak, hladné zvery zaujíma len krv. Je jedno čia. Na pódium vystúpil rečníi, utíšil dav a prečítal rozsudok. Zvon práve odbýjal poludnie, aj keď v tejto večne temnej krajine to tak nevyzeralo. Potom vyzval môjho otca, nech povie svoje posledné slová. On sa pevne pozrel na mňa a vyriekol: ,,Ak ťa zlomí zúfalstvo choď tam, kde realita neublíži nám." Nikto nechápal. Dokonca ani mama, ktorá sa pustila do hysterického náreku. Ja však hej. Tlmene som sa usmial, aby otec vedel že som pochopil. I on sa usmial a v očiach sa mu zaleskli slzy. Vtom úsmeve sa miešala spokojnosť, so strachom, zúfalstvom a beznádejou.
…Následne prišiel o hlavu.
Gardysti nás označili za spolupáchatelov. Zhabali nám pridelenú chatrč a celý náš skromný majetok. Zo dňa na deň sa z nás stali bezdomovci v chudobnej štvrti. Prišli sme o všetko. Mama sa psychicky zrútila a rozhodla sa to skončiť, nevnímajúc' moje pokusy prehovoriť ju. Skočila z kostolnej veže. Bol som zúfalý. Na moment som rozmýšlal nad tým, či sa k nej nepridám. Potom mi však v hlave zazneli otcove posledné slová: ,,Ak ťa zlomí zúfalstvo choď tam, kde realita neublíži nám."
Počkal som na noc a potom sa vlámal do otcovej pracovne. Zapálil som temer dohorenú sviečku - zápalkami, ktoré ležali na stole, a otvoril šuplík. Vo vnútri bolo čierne pero na žltej obálke. Zobral som ho a prešiel pohľadom obálku. Čiernym na nej bolo napísané: Corvovi. Strčil som si ju, aj s perom do kapsy a ešte raz si prezrel šuplík. Ako posledný tam ležal pergamen s čiernymi písmenami:
Keď temnota padne
Keď zlý preberú moc...
Vtedy tma vládne
Vtedy nepríde pomoc.
Boh odíde
Dajte znieť zúfalstvu!
Chudobný bez chleba sa obíde…
Šlachte ho dáme, k bohatstvu.
Nečakaj chamtivec, že takýto čin
Unikne zraku ľudu
Keď totiž prídu s účtovaním…
Tvoju hlavu pýtať budú.
Ktosi plameň zapálil
Bratia, rozdúchajme ho rýchlo!
Aby teraz a možno za pár chvíľ
Očistné povstanie vzniklo!
Ten plameň chamtivcov spáli
Budú počúvať zvuk čepelí a silu viet…
Aby na troskách zlatej katedrály
Z temnoty, povstal spravodlivý svet!
Pod básňou bola adresa. Niekto by možno nechápal, no ja som otca poznal až príliš dobre. Odtrhol som ju a odišiel tým istým oknom, ktorým som aj prišiel.
Trvalo mi dosť dlho než som našiel budovu, kde mal údajne sídliť očistný plameň. No nakoniec som ju našiel. Bola to, na pomery tejto štvrti, dosť veľķá budova. Pri vstupe do nej sa ležerne opierali o stenu dve postavy v čiernych kapucniach, tak isto ako ja. Držal som sa pre istotu v tme. Nechcel som hneď budiť pozornosť. Náhle však jeden z nich zdvihol hlavu a pozrel sa mojim smerom: ,,Hej ty! Čo tu chceš?" Na takéto výzvy som zo skúsenosti nereagoval. To že ťa oslovili, neznamená že ťa vidia. No ten chlap v kapucni sa pozeral presne na mňa. Keď skríkol : ,,S tebou hovorím!" vzdal som sa akýchkoľvek pokusov byť nenápadný. Nech to bol ktokoľvek, dobre poznal spôsoby pohybovania sa v tme. Vyšiel som teda na svetlo: ,,Chcem hovoriť s Corvom."
,,S Corvom?" odpovedal udivene druhý strážca: ,,Prečo?"
,,Nesiem mu list" ukázal som im obálku.
Prvý strážca mi ju zobral. Z vačku vytiahol batérku, ktorá svietila na ružovo. Osvietil ňou každý centimeter obálky. Následne ju otvoril a to isté spravil aj s pergamenom. Po chvíli batérku zhasol a pergamen vrátil do obálky. Kývol mi, že môžem ísť dovnútra.
,,Prepáč, ale dnes sú špióni všade" ospravedlňovali sa mi potom.
,,To je v pohode" povedal som idúc' v ich sprievode cez zbrojovňu, menšiu jedáleň a akúsi telocvičňu k malým koženým dverám. Strážca na ne zaklopal. Otvoril robustný chlap v koženej tunike, s mečom na chrbte a skúmavo si ma prezeral. ,,Čo chce?" Kývol hlavou akoby som bol červ.
,,Chce predať Corvovi list" povie strážca, čo ma sprevádzal a podá mu ho. Chlap si podozrievavo prezrie mňa i obálku a potom odstúpi zo slovami: ,,Máte návštevu pane." Vojdem dovnútra. Predomnou je jednoduchý drevený stôl za ktorým je kožené kreslo. Vtom koženom kresle sedí osoba v tmavomodrom plášti a kapucni. Cez tvár má masku. ,,Kto si?" oslovil ma rázne. Mlčal som. ,,Chcel vám predať toto pane" povedal ochrankár a podal mu obálku. ,,Aaaaa správy od nášho hlasu slobody" povedal neznámy veselo a otvoril obálku. Čítal v tichu a kedže mal masku, nemohol som vidieť ako sa tvári. Keď dočítal, dlho na mňa pozeral. Nakoniec prehovoril: ,,Úprimnú sústrasť chlapče." Zaťal som päste a pery, brániac sa plaču. ,,Vďaka pane" vyjachtal som po chvíli. Neznámy pokračoval: ,,Očistný plameň sa o teba postará. Dáme ti strechu nad hlavou a teplé jedlo. Tvoj otec o tebe veľa hovoril. A myslím, že sa nám tvoje nohy a rečnícky talent zídu."
Charakteristika:
Aký som? To sa ma už pýtalo veľa ludí. A aj tí štaslivci, ktorí dostali odpoveď nevedia rozlúštiť jej význam. Prečo? Odpoveď je prostá. Som chronický introvert, so záľubou vo filozofií. Teda, to má hlbšiu históriu… Keď sme bývali v meste všetko bolo fajn. Bol som spoločenský, zhovorčivý, kamarádsky, atď atď. Keď nás však vysťahovali do chudobnej štvrti všetko sa zmenilo. Bol som odlúčený od svojich priateľov a nových som si moc nehladal. Všetky sily, som totiž sústredil na to, aby som nám zohnal aspoň trochu chleba. Život v chudobnej štvrti ma naučil nikomu neveriť. Preto som sa naučil šepkať. Šepkal, keď som išiel s mamou po ulici a neskôr som z čistej paranoje začal šepkať aj doma. Rodičia boli príliš zaneprázdnení, aby si to všimli. Reč je veľmi nedokonalou formou komunikácie. Môže byť ľahko odpočúvaná, zneužitá a prekrútená. Kdežto to čo napíšeš, už nezmeníš a neprekrútiš. Áno, aj písaná forma reči môže byť zneužitá, ale to je chyba autora že si na svoje dielo nedal pozor. Ako som už hovoril, reč je nedokonalá forma komunikácie, ( preto tiež nemám rád ludí, čo sa na všetko vypytujú ) ale keď už mám hovoriť dvakrát si premyslím čo poviem. To je aj jedna z príčin prečo nemám veľa kamarátov. Temer nikto zatiaľ neustál moje egoisticko-filozofické vyjadrovanie. S tým rozmýšlaním sa spája ešte jedna vec: nepoznám slovo nedá sa. Proste dokážem nad daným problémom rozmýšlať tak dlho, kým ho nevyriešim. A je jedno či ide o vhodnú tému na úvahu,doladenie rýmu v básni, alebo otvorenie zamknutých dverí či preniknutie do budovy plnej stráží bez povšimnutia a použitia prevleku.
Aj moja introvertnosť má však isté hranice. Predsa len sa niečo zachovalo z toho niekdajšieho Wiliama. Pokiaľ dostanem priestor v nejakom salóne, či na pódiu viem rozpávať až príliš hlasno. Tak isto keď zistím, že niekomu sa dá veriť ( čo je v dnešnej dobe vzácnosť ) a že dotyčnému nevadí môj jazykový štýl, dokážem sa v jeho blízkosti uvolniť a komunikovať bez akýchkoľvek zábran. Moja introvertnosť nie je trvalá. Je to len príčina toho, že som zabudol aké to je, niekomu veriť. Možno spomeniem ešte jednu vec: Milujem bláznenie sa na strechách chudobnej štvti Polisu. Viem, je to nebezpečná zábavka, hlavne keď vás chytia stráže, no za to riziko to stojí. Udržujem si tak kondičku, ktorá sa mi pri mojom remesle náramne hodí. Istý múdry muž totiž kedysi povedal: "Zakázané chutí vždy najlepšie."
Výzor:
Ešte než začnem popisovať svoj nedokonalý výzor, mal by si milý čitateľ o mne vedieť jednu vec: Milujem čiernu.
Mám tmavohnedé vlasy a a hnedé oči, no moc ich neukazujem. Oči sú totiž oknami do duše a kto v dnešnej dobe pozná z vašej osobnosti viac akoby ste chceli, ten sa pre vás stáva potencionálne nebezpečným, hoci to navonok môže vyzerať, že dotičný má tie najsvätejšie úmysly. Preto chodím oblečený v kombinácií farieb čierna a biela. Je to pekné a zároveň to má istú myšlienku. Kožený kabát, látková kapucňa, nohavice a kožené boty ani zďaleka nie sú nové. Pre častý dážď tak len vyzerajú. No, vlastne ani nie sú moje. Ale čo už, keď sú šlachtický krajčíri tak "štedrý?"
Moja je len biela košela pod čiernym kabátom a retiazka, na ktorej je zavesený plechový krížik. Nie že by som to zrovna dvakrát preháňal z modlením… Vzdelaný ludia však vedia, že pred tým než sa Ježiš nechal ( úplne nelogicky ) dobrovoľne zabiť mal kríž celkom iný význam…
Od narodenia som šlachovitej postavy a posilovať nemienim. Iste, úspech u opačného pohlavia by som si ľahko mohol získať aj mojimi básňami. No načo je človeku sláva a potešenie keď je to len chvíľkové odpútanie od večného utrpenia zvaného existencia?